22.12.2019
Ja v letných šatách a Jakubko v kraťasoch, sme sa vydali spoznať staré a historické mesto Hue. Hneď pri hradbách si nás odchytil starý ujo, že nás odvezie na rikši. Zjednali sme cenu a už sme sa aj viezli. Vozil nás kade-teda, príjemne pofukoval vetrík a takéto vozenie nikam nám veľmi dobre padlo. Hm Jakub dopil vodu a ujo chcel od neho fľašku aby ju mohol vyhodiť. Len tak za jazdy na zem… Veta, smeti nepatria na ZEM, zrazu naberá iný rozmer.
Zobral nás aj do domčeku, kde vyrastal strýko Ho, niekdajší prezident Ho Chi Minh. Ujo nám to tak kadejako smiešne ukazoval, ale teda pochopili sme, že tam jedol a aj spával.
Jedli sme v takom malinkom rodinnom bistre, kde sme si dali tasting menu. Doniesli nám dobroty zabalené v banánových listoch a ukázali ako to máme celé papať. Boli tam tri mladé dievčatá – asi sestry. Všetky v drepe pripravovali jedlo. Chcela som ísť na záchod, na ktorý som musela prejsť cez ich kuchyňu a vlastne, keď som cikala, uvedomila som si, že som vlastne v ich kúpeľni. Dievčatá sa stále usmievali, boli neskutočne úctivé a popri trhaní banánových listov počúvali vietnamský rap.
Odtiaľ sme sa išli prejsť do starého mesta – hradu – zámku. Ja neviem, po tej ceste autobusom sme boli takí oťapení, že sme sa len prechádzali, kde tu posadili.
Z každej strany na nás skáču domáci a núkajú jedlo, pitie, šaty, taxi! Presne takto na nás zakričal aj jeden muž v žltom tričku sediaci na motorke, či nechcem zviesť. Slušne sme odpovedali: „No thank you.“ Aj napriek tomu sa dal s nami do reči a vôbec nám to nevadilo, lebo nebol nejaký vtieravý. Pýtal sa, čo sme už v Hue videli a kam máme namierené ďalej. Potom sa opýtal odkiaľ sme a my že Slovakia. Nikto nevie kde je Slovakia. Ale on mal na svojej motorke obrovské tašky plné zošitov. V jednom začal listovať a nalistoval Slovenia na čo sme mu povedali, že nie nie Slovakia. Listoval ďalej a zrazu sme pred sebou mali po slovensky napísanú recenziu na jeho company:
„Ak stretnete tohto týpka, určite si si s ním zajednajte výlet. Bolo to to najlepšie, čo sa nám vo Vietname mohlo stať!“
A tak sme si na druhý deň zajednali tour na motorkách s Le Family Riders. Trasa Hue do Hoi An, cez horský priesmyk Hai Van Pass. Poznala som to z fotiek a vedela som, že to bude zážitok. Takéto náhody som očakávala!
Potešení a unavení sme sa vybrali späť na ubytovanie. Cestou sme sa snažili pre Jakuba kúpiť plavky, čo bolo ale veľmi vtipné. Všetci sa smiali a boli zúfalí, že nemajú jeho veľkosť. Akože oni aj mali XL, ale vyzeralo to ako naše M. Jeden pán mu dokonca na ulici chytal ruky a pýtal sa či je Hulk. Plavky sme nenašli. Dali sme si ale ich typickú kávu ako keby s vaječným likérom. Bola to taká poriadne sladká káva.
Dnes som bola chvíľu smutná. Bolo to asi tým, že pred odchodom zomrela starká, že potom som hneď mala narodeniny a že hneď na to sme odchádzali preč. A ja som taká, že potrebujem svojim emóciám nechať čas, nech sa vyplavia. A voľáko mi na tie posledné udalosti neostal čas a ja som sa cestou na večeru rozplakala a plakala na ulici a Jakubko ma stískal.
A potom už bol večer a my sme sa balili, lebo na druhý deň nás čakala motorková edvenčr!
23.12.2019
Ráno nás na hoteli vyzdvihli dvaja chalani a odviezli asi niekde na kraj mesta, kde bolo bistro a tam už čakali aj iní účastníci zájazdu a teda Anne z Amsterdamu, Isabelle s Patrickom z Canady a ešte jeden pár, ktorý bol svojský.
Aj ja a aj Jakub sme mali vlastných šoférov. Môj sa volal píš ako počuješ Djuk a Jakubov neviem ale obaja boli veľmi kúlovskí. Mali rifľové bundy, fejkové letecké rajbany a polorozpadnuté harlejky. Ale nebáli sme sa. Naše batohy zbalili do veľkých plastových vriec a hodili do auta, ktoré to zaviezlo do Hoi Anu. A ani toho sme sa nebáli, že by nám malo niečo zmiznúť. Proste človek asi intuitívne tuší, keď je niečo v (ne)poriadku.
Prvou zastávkou bola Fishing village. Zastavili sme v Lagúne, kde sa spájajú vody z hôr a z mora. Ľudia tam sú veľmi chudobní, žijú len z rybolovu. Lovia za tmy, pretože si svietia lampášmi za ktorými ryby plávajú. Na rybačku chodia ráno o štvrtej a vracajú sa až na druhý deň, čiže na takej mini loďke spolu trávia dosť veľa času. Rodiny majú po osem až desať detí. Hádali sme, že je to preto, aby mal kto rodičom pomáhať s rybolovom. Ono je to tak, že na tej lodi sa rodičia nudia a sexujú a potom majú veľa detí. Ale určité predávanie remesla v tom vidieť môžme.
Druhou zastávkou boli Elephant springs, kde sme sa mohli okúpať. Ako sme sa tak kúpali, náš sprievodca nám do vody hádzal pivá. Servis. Jakubko si tu zalietal aj s dronom a z výšky tá príroda vyzerá neskutočne krásne. Odtiaľ sme išli na najviac chutný obed na svete. Opäť sme si mohli dať z každého rožka troška a mňam! Vedľa nás sedela veľká asi dvanásť členná rodina a stále si medzi sebou pripíjali a štrngali a kričali a tešili sa! Opýtala som sa, že čo oslavujú a oni že vlastne nič, že zajtra sú Vianoce, tak sa už stretli ako rodina a tešia sa, že sú spolu. Hm a ty si 23. decembra ktorému susedovi spred ruky ukradol poslednú majonézu z regálu?
Po obede sme sa konečne prechádzali slávnym Hai Van Pass, čo je teda horský priesmyk medzi mestami Hue a Da Nang. Ono je to asi ako u nás Donovaly alebo Čertovica. Len nás okrem lesov obklopovalo aj z jednej aj z druhej strany more. Išli sme serpentínami, občas sme stretli aj kamión, ale báť som sa nebála. Djuk tú cestu dobre poznal a videla som, ako sa snaží obchádzať jamy. Zastavili sme na vrchu, kde nás ponúkli kokosmi, tety tam predávali náramky z „ozajstných perál“, s Jakubom sme si skúšali také tie veľké Arabelovské cigánske prstene a mne sa jeden zasekol na prste. Našťastie som ho v panike dala dole.
Len tak mimochodom si nás zavolal náš sprievodca, aby nám niečo oznámil. Vraj teraz pôjdeme v inom poradí a teda my s Jakubom a našimi šoférmi pôjdeme prví a trošku sa odčleníme od ostatných. Ono totižto dva ostatné páriky išli spolu na motorke, kde šoférovali chlapi. My sme sa toho trošku báli a Jakub ani nemá vodičák, takže sme si zobrali šoférov. Ale zmena sa konala kvôli tomu, že pred pár dňami ich s turistami zastavili v Da Nangu a chceli im dať pokutu., lebo vraj by tam teda turisti nemali jazdiť na motorkách. Nakoniec zjednali pokutu z dvesto dolárov na päťdesiat, s tým, že náš sprievodca je chudobný a sľúbil, že teda už takto nebudú jazdiť. Klamal. Lebo keby tak prestane jazdiť, prišiel by o biznis. A tak sme išli popredu a o dosť rýchlejšie, i keď neviem ako rýchlo, lebo tachometer nefungoval, aby sme skontrolovali cestu, či tam nie sú policajti. Neboli a skupina nás teda dobehla. Jakub bol z toho úplne nadšený, lebo cítil nebezpečenstvo a adrenalín.
Poslednou zastávkou bolo Marble Mountains, čo je vlastne päť hôr, ktoré sú pomenované po piatich elemenotoch. Celé je to také bludisko jaskýň a chrámov s budhistickými sochami, všade sú zapálené vonné tyčinky. Pôsobilo to veľmi majestátne, až do momentu, keď sme uvideli ako do jednej z dier v kopci, domáci vyhadzujú odpad. Bolo to asi päť vriec. Aj sme pri nich ostali začudovane stáť, ale nezmohli sme sa na nič.
Bordel je tu všade. Máme pocit, že aj keď niečo opravia, tak je to tak na tridsať percent. Niečím mi pripomínajú slovenskú dedinu spred dvadsiatich rokov, keď mali ľudia na dvoroch hocičo – sliepky, drevo, železo, psov, popadané klince, postavené búdy, staré pneumatiky. A potom si začali ľudia robiť na dvoroch poriadky, a všetko sa vozilo za dedinu, kde sa to pálilo. Tak takto to vo Vietname funguje stále. Aj separovanie odpadu ma po príchode začalo viac baviť.
Po prehliadke sme sa presunuli do Hoi Anu kde sme mali byť o 16:30 a dorazili sme asi o 19:00. Spokojní sme zaplatili za výlet, napísali recenzie, zobrali batožinu a naši šoféri nás odviezli na hostel pri pláži. Samozrejme sme sa so všetkými rozlúčili a ja som môjho šoféra Djuka aj poriadne vystískala.