… večer sme sa ubytovali v hosteli blízko pri pláži. Akurát tam domáci stavali vianočný stromček, tak som sa opýtala, či sa chystajú oslavovať Vianoce a že nie nie, že oni sú budhisti, že to stavajú pre nás turistov. Jakub sa vyzul akurát pod stromčekom, čo bolo milé, lebo tie tenisky dostal odo mňa na Vianoce. Iba sme si zložili veci a išli sme sa najesť. Bola tma a už z diaľky sme videli, že popri pláži sa tiahnu nejaké divné tvary o ktoré silno narážali vlny. Vyzeralo to ako skaly. Opýtali sme sa, čo to je. Boli to obrovské vrecia plné piesku. Pláž, ktorá bola kedysi ďaleko, ďaleko sa začala otepľovaním posúvať a majú ju už aj na vyvýšených terasách. Klimatická kríza sa deje.

24.12.2012

Vianoce vo Vietname boli našim darčekom. Do Vietnamu sme išli lebo sme chceli a lebo sme mohli. A to je veľký dar. Zo Slovenska sme utekali pred nervóznymi ľuďmi v obchodoch, kde Vianoce už dávno stratili význam (česť výnimkám) a pricestovali sme do miliónových miest, kde je život úplne iný, než na aký sme zvyknutí doma. Cestovanie je láska a morda. Každý jeden deň nás niečo nové naučil. Napríklad ja sa musím naučiť prestať kontrolovať a viac si užívať momenty. Písanie denníka mi pomáha vracať sa k sebe a k tomu, ako som mohla urobiť niečo inak. A tiež mi to pomáha pamätať si všetko krásne. Teraz napríklad sedíme na pláži, čakáme na vianočnú večeru a ja zapisujem, čo sa za celý deň udialo.

Ráno sme sa pokúsili nájsť krajšiu pláž, no stále všade vreciská. Prechádzali sme okolo školy, kde si deti akurát dávali rannú rozcvičku, tak sme si zacvičili s nimi a vzájomne sa tešili. Potom sme našli trh, taký malý, skrytý, kde bolo všetko. A našli sme aj galériu. Dve väčšie búdy plné krásnych obrazov. Maľovali ich otec so synom. Volalo sa to Hoa Hiep Art Gallery. Nemajú žiadne fb stránky ani instagramy. Len plátno a farby. Odtiaľ sme u jednej malej babičky konečne kúpili plavky pre Jakuba v správnej veľkosti. A chcela nám predať aj iné handry, Jakubko by aj nakupoval, ale ja som ho našťastie stopla. Nie že by som nechcela dať tete zarobiť, ale nič nám nebolo treba.

Krajšia pláž bola až tri kilometre od hostela. Požičali sme si bicykle a po piatich minútach sme sa vrátili pre motorku. A tak sme na Štedrý deň začali skútrovať a objavovať. Jakub nemá vodičák a jazda vo Vietnamskej premávke je ozaj zážitok. Sme odvážlivci.

Hoi An je krásne mesto. Vyzerá ako voľakedy, pretože tam nebol prístav a vyhol sa vojnám. Všade sú lampióny, látky, kožené topánky a fejky. Prešli sme cez trh plný fešn fejkov, uvideli sme tety šičky a objavili papací trh. Len stánok s jedlom a so sedením okolo neho. Dala som si ryžové placky s mäskom a Jakubko pho. Pracovalo tam mladé dievča, a bolo celkom smutné, že dnes toho ešte veľa nepredalo. Núkalo každého kto prešiel okolo. Núkalo aj pár, ktorý slušne odmietol. No thank you. Ale ja som na nich zakričala, že to je ozaj dobré a že nech sa tam určite najedia. A tak si sadli a najedli sa a všetci sme boli spokojní. Pri túlaní sme našli bar, ktorý bol taký dosť európsky a mali tam bezlepkové pivo! Ešte raz sme prešli cez trh, kde kde-tu spali tetušky, čo tam od rána predávali ryby, ovocie, zeleninu.

Bolo teplo, čas ísť konečne na pláž. Pred kúpaním sme zavolali obom maminám. Vianočné prípravy mali v plnom prúde. Priznávame, šalát nám chýbal.

Kamoška Kii chcela, aby sme jej na pláži napísali meno do srdiečka. Tak sme jej napísali meno do veľkého penisu a veľmi sa tomu potešila.

Čas pripraviť sa na štedrú večeru. Večerali sme na pláži – rybku a šalát, taký ich zemiakový s nejakými trávami. Zapadalo slnko, šumelo more, obloha sa farbila do ružovo modra. Romantický gýč, ktorý dopĺňal Feliz Navidad. Spomínala som na starkú. Spomínala som na seba malú. Aj na tetu Ruženu. Aj na pekné aj škaredé Vianoce.

Dalo sa mi cikať a tak som sa inak veľmi milého personálu opýtala, že kde by som mohla ísť. Ukázal mi na ich dom, že tam v pohode môžem ísť. Tak som išla, bolo to trošku ďalej od pláže. Keď som prišla bližšie boli to také dva domčeky – búdy, kde sa svietilo, hučali ventilátory a hrala telka. Aj som kričala Sinčao, ale nikto sa mi neozval. Nevedela som, či som vôbec v správnom dome. Nejak som tam našla kúpeľňu a vycikala sa. Po mne sa snažilo nájsť wcko aj iné dievča a ja som ju suverénne poslala tam, kde som bola aj ja!

Po večeri sme sa išli potúlať ešte raz do mesta. Viezli sme sa loďkou a na vodu pustili zapálené lampióny s našimi želaniami. Bola to taká mini loďka, kde sme boli iba my dvaja a náš šofér. V tej najromantickejšej chvíli, kedy sme sa jeden druhému vyznávali, si náš šofér vytiahol chrachle až z päty a z chuti odpľul. Zážitky.

Hoi An je turistické miesto a každý nám chcel čosi predať. Vošli sme do tichšej uličky a tam nás nahovorili na masáž. A aj sme si ju dali! Veď Štedrý deň. Po masáži sme sa prešli nočným trhom a unavení sme sa vrátili na hostel. Museli sme sa baliť, pretože náš čakalo presúvanie sa do mesta Da Lat. Tento raz sme zvolili miesto autobusu lietadlo.

Ešte raz sme zavolali našim maminám a zaspali.