Toľko veľa, tak strašne veľa mám toho v hlave. Včera ma prepadla panika. Zo všetkých strán správy, hoaxy, neohaxy, zvažovanie – odísť či neodísť, čo sa bude diať, prečo sa nič nedeje, prečo niekto nedá jasné stanovisko. Spanie. Zobudenie sa. Nový deň. A je mi lepšie.

Jedna vec je, že ľúbim moju bublinku. Zodpovednú bublinku, ktorá si umýva ruky, nie len keď je to jedno z opatrení ako sa chrániť. Moja zodpovedná bublinka dodržiava pravidlá, určite sa aj trošku bojí, ale hlavne vníma celú situáciu. S mojou zodpovednou bublinkou si voláme a máme sa radi. Ako by povedala moja Dáša – žvaníme.

Druhá vec je, že okrem mojej zodpovednej bublinky sú tu aj nezodpovedné a na tie sa hnevám, alebo skôr im nerozumiem či čo.

Čo nás ma Corona – vírus naučiť? Aby sme boli ľudskí a tolerantní. Aby keď mi niekto dáva rady a snaží sa mi otvoriť oči, tak naňho nezačnem útočiť. Aby sme si uvedomili, že na tejto planéte nie sme sami. Aby sme si vážili to, čo za normálnych okolností máme a zrazu to nemáme. Aby sme si vedeli pomôcť. Aby sme boli dobrí ľudia.

Čo je to byť dobrý človek? Sama neviem, pracujem na sebe. Je to cesta, ale cítim sa lepšie. Lepšie ako pred pol rokom a horšie ako o pol roka. Nedávno som robila rozhovor s kamošom, ktorý sa stretol s Dalajlámom. Keď sa ho – Dalajlámu ľudia pýtali, ktoré je podľa neho najlepšie náboženstvo, tak hm pápež by asi povedal kresťanstvo. A Dalajláma povedal, že najlepšie náboženstvo je také, ktoré z teba urobí lepšieho človeka. Každý podľa svojich prikázaní. Podľa svojej Viery. Bez predsudkov.

A potom, boli sme vo Vietname a videli sme ako ľudia žijú. Aké máme privilégia. Vlastne máme všetko na dlani len sme neviem či leniví alebo hlúpi to zužitkovať. Buďme radi ako sa máme. A nebuďme tak bytostne zlí.

Píšu to asi všetci, že Corona je výkričník pre ľudstvo. A toto asi tiež číta len moja bublina ja neviem. Ale ak nie, a ak si ešte neuvedomuješ, že sa ťa to týka, tak si to uvedom a nebuď frajer/frajerka. Nebuďme ľahostajní a ignorantskí. Nie sme tu sami. Všetko sa deje a deje sa to z nejakého dôvodu a my ľudia sme toho všetkého súčasťou. Nedávajme ruky preč, nezvaľujme nič na druhých. Začnime od seba.

Opatrenia sú prísne, a možno by sme si zaslúžili ešte prísnejšie. Teraz nie je čas na kamarátske kávičkovanie ani na hrdinstvá mne sa nič nemôže stať. Neohrozujme sa a neohrozujme iných.

Šanuj si zdravie dieťa moje… (znie mi vnútrom hlas mojej starej mamy).