25.12.2019

Budík o 5:30, prvý sviatok vianočný. Voľakedy som sa o tomto čase vracala zo Štefanskej v Hriňovej. Mama bola ešte online akurát sa vrátili z polnočnej. My sme už čakali na autobus, ktorý nás bral na letisko do Da Nangu. Leteli sme do mesta Da Lat. Volíme lietadlo – kvôli pohodlnosti a tiež aj času.

Oproti nášmu homestay bolo ihrisko, kde ráno o šiestej hrali bedminton štyri manželské páry. A veľmi sa na tom bavili. Inak to ihrisko bolo také polorozpadnuté.

Autobus meškal, ale len trošku, všetko sme stihli. Ešte sme ani neodleteli a ja už som spala. Zobudila som sa na stŕpnutú nohu a slovenský jazyk. Pred nami sedela slovenská rodina. Keď som sa pozrela z okna, príroda mi pripomenula domov. Kopce, lúky, polia. Da Lat má malé letisko, pred ktorým čakal autobus, ktorý nás zobral rovno do mesta. Je to rovnako dlho ako taxi ale lacnejšie. A dokonca nám zastavil mimo autobusovú zastávku, aby sme to mali bližšie k nášmu hostelu.

iColor Da Lat hostel bol krásny, čistý, farebný, s veľkou terasou a atmoškou. Niečím nám učaroval a rozhodli sme sa, že tu ostaneme dlhšie ako dva dni. Moja duša sa zrazu upokojila. Tri týždne sú na cestovanie málo. Potrebovala by som tak tri mesiace.

Dali sme sa dokopy a zobrali sa na motorke túlať po meste. Keby mi niekto na začiatku výletu povie, že budeme mať vlastnú motorku, neverila by som mu. Pravdu povediac, je to to najlepšie na presúvanie a bádanie. A okrem toho sme sa stali súčasťou vietnamského, organizovaného, cestovného chaosu.

Maple leaf tourist area, je rajom pre instagramerov. Ozaj krásne svetlá, záhrady, farebné ryby, hojdačka na strome. Je to taká obrovská záhrada plná kvetov, byliniek, javorových stromov a divných turistov. Nejak mi to nešlo dokopy. Akurát sme vystihli, že tam tetušky okopávali záhradu. Jakubko im chcel pomôcť a chytil do rúk motyku. Tetušky sa na ňom začali náramne smiať. Asi to robil úplne zle. Ale potešení sme boli aj my aj ony.

Na googli sme našli bistro, ktoré malo dobré hodnotenie, tak že sa tam ideme najesť. Zrazu sme sa ocitli v strmých, úzkych a kľukatých uličkách a bistro ktoré sme hľadali bolo úplne plné. Tak sme sa vozili ďalej, až sme zaparkovali u kohosi na terase, kde boli vyložené dva malé stolíky, menu bolo napísané na áštvorke a nalepené na stene domu. S tetou sme sa dorozumeli rukami – nohami. Doniesla nám ingrediencie na jarné závitky- ryžový papier, niečo chroustavé, zeleninu a omáčku. Ukázala nám, ako si to zrolovať a papať. A bolo to teda veľmi dobré papanie. Potom si tam išla niečo skladať na kôpky a Jakub sa smial, že je možno dílerka. Cez prekladač som sa jej opýtala, čo to je a keď som zopakovala čo povedala, prekladač napísal – DROGY. Bol to ryžový papier, to len ja neviem po vietnamsky.

Z papania sme išli za západom slnka, ktorý sa odrážal v jazere a nebo sa sfarbovalo do ružovo – oranžova. Výhoda motorky, odparkuješ kde chceš a užívaš si výhľady. Keďže je Da Lat v horách, akonáhle zapadne slnko, ochladí sa. Čiže ráno je tam jar, cez deň leto a na večer jeseň. Kým Jakubko lietal s dronom, ja som sa šikovne prezliekla hneď vedľa páru, ktorý sa prezliekal tiež. Ja kvôli zime, oni kvôli svadobným fotkám.

Západ slnka nás presunul do centra mesta, kde sme objavili výstavu kvetov. Pár dní pred naším príchodom sa tu konal obrovský kvetinový festival. Hrala tam živá hudba. Vietnamci nevedia spievať ale spievajú veľa. A milujú karaoke.

Jakubko má trošku soplík, tak sme šli do Fresh stánku, nech si dáme vitamíny. Boli tam mladé dievky, ktoré ako-tak vedeli po anglicky a strašne sa tešili, že môžu konverzovať. Pripomínali mi mňa, keď si s niekým dám small talk a potom bežím za Jakubkom a hovorím:

“Počul si ma ako som hovorila? Ani som sa nemýlila, dobré, že?”

Dievky objednávku trošku doplietli ale vôbec nám to nevadilo. Z výstavy sme sa vybrali na hostel. Dali sme si čajík, ktorý tu majú pre hostí k dispozícií od rána do večera. A je výborný. Je to zmes všetkých možných bylín. Jeden si kúpime aj domov. Čajík pripravuje mamina majiteľky. Pracujú tam celá rodina a sú veľmi milí.

Jakub má ten soplík a opýtal sa majiteľky- Anh, či nemajú nejakú vietnamskú medicínku, ktorá by mu pomohla. Ponúkla nám banky, že to je ich magic. Tak sa na večer obaja bankujeme a ideme spať. Jakubko si dáva budík na 5:30, pretože chce natočiť východ slnka.

26.12.2019

Ráno sa zobudím s Jakubom, ale nejdem s ním na východ slnka. Ešte sa trošku pováľam v posteli, pohľadám, kam by sme dnes mohli ísť. Cez okno sledujem ako sa noc mení na deň a ešte viac sa babuším pod perinu. Čakám na Jakuba, kým ma vytiahne z postele.

Na terase si trošku zacvičíme, trošku sa ponaťahujeme. Kikiríkajú kohúty, čvirikajú vtáčiky, Anh polieva kvety. A ja som spokojne pokojná. Sedím na terase a píšem. Často som hlavou inde – v sebe. Jakub sa sťažuje, že ho nepočúvam. Počúvam, len neodpovedám. Dám si na to pozor.

Vydávame sa na výlet k Elephant waterfalls. Cestou sa chceme zastaviť aj na kávovej plantáži.

Z rušnej premávky sa dostávame na cestu pripomínajúcu Donovaly. Jakubko šoféruje lepšie a lepšie a ja mu dôverujem viac a viac. Držím sa ho a v pravej ruke držím telefón s navigáciou.

Zastaneme len-tak v obchode pri ceste. Predavačka je v pyžame a kojí bábätko. Chce rýchlo vstať ale ukážem jej, že nech dokojí. Dokojí a bábätko sa na nás škerí trošku zafúľané od mliečka.

Kupujeme si rúška a vody. Platíme 13 000 VND, čo je asi päťdesiat centov.

Stále po hlavnej so zákrutami sa dostávame ku kávovej plantáži, vedľa ktorej je obrovská kvetinová záhrada. Ďalší raj pre instagramerov. Objednali sme si kakavko a kávu. Kým Jakub lieta, ja zapisujem. Sú tu farebné schody, kadejaké hlúposti pri ktorých sa ľudia fotia. Aj ja sa fotím, nech mám čo dať na instagram. Využívam moju obľúbenú gansterskú pózu. Na tejto plantáži chovajú aj cibetky, čo sú také ňuňu zvieratká, ktoré spapajú zrno, potom to vykakajú, potom sa to suší a potom to je vraj najlepšia káva na svete. Neviem, neochutnali sme.

Až tak sa nám tu nepáči. Sadáme na motorku a ideme ďalej. Náhodou sme zastavili pri jednej rodine, ktorá robila pálenku, chovala pštrosy, krokodíly, hmyz a Jakub tu teda ochutnal pečeného svrčeka. Vraj to bolo chutné ako čips. Objednali sme si u nich papať a pivko. Na opačnej strane sedela partia chlapov. Jeden dookola nieč rozprával a ostatní sa na ňom smiali. Neskôr na to, sa s Jakubom stretol na schodoch a pochytkal mu bradu ako keby to bolo niečo vau. Chvíľu na to prišiel k nášmu stolu s pohárom piva pre Jakuba, štrngli si a vypili na ex. Teda Jakub musel, ten Vietnamec pri ňom stál a tak trochu ho nútil. Potom mu zas pochválil bradu a išiel k svojim kamošom.

Pri platení sme si všimli naloženého jaštera vo veľkom pohári čohosi. Bolo to Lizard wine. Dievka sa nás opýtala, či chceme koštovať. Hm, keďže Jakub predtým vypil dve pivá (z toho jedno na ex) a šoféroval, povedala som, že si dám, keď si dá aj ona. Na to povedala, že to je dobré piťko pre mužov. Jakub pochopil a ukázal na svoj penis a ona sa začala smiať a povedala:

“One shot two people happy.”

So smiechom sme odišli. Jakubko šoféroval po dvoch pivách a ja som mu naozaj dôverovala.

Konečne sme sa dostali k vodopádom. Krása – vedela by som tam sedieť celé hodiny, keby okolo nás nebolo toľko bordelu. Kým Jakub lietal, ja som zapisovala, pila kokos a prišla na mňa taká únava, že som zvažovala, či si tam niekde neľahnem do trávy. Radšej sme sa pobrali späť.

Cestou sme našli kaviareň, kde sme boli iba my dvaja. Juchú nekomerčné miesto. Obaja sme volali našim maminám a počas skypovania sme ich zoznámili. To znamená, že naše mamy sa zoznámili vo Vietname.

Tu je pekne, tu zastav. A tak sme našli ďalšiu plantáž. Chalan si svojpomocne postavil homestay, staral sa o plantáž a mali aj rodinnú kaviarničku. Chalúpky vyzerali ako veže v pobrežnej hliadke, všetko mal zladené do fialovo – modro – žltej, čo možno nedáva veľmi zmysel, ale na Vietnam to bolo naozaj veľmi pekné a vkusné. Keby nemáme naše ubytko, určite by sme sa chceli zobúdzať pod plantážami.

“Na budúce,” povedala som.

Pomaly začalo zapadať slniečko, tak sme sa pobrali domov. Je mi inak úplne jedno čo tu mám na sebe, len nech mi je pohodlne. Od domácich som odkukala ako sa správnej ustrojiť na motorku a Jakub ma musel odfotiť pre moju moďácku kamošku Dášu.

Museli sme sa ešte zastaviť v lekárni, Jakubovi bankovanie nezabralo. Chcelo to lieky. Hm lieky nedostal v krabičkách, ako to je u nás zvykom ale iba pár tabliet, rozdelených do malých sáčkov a napísal mu na papier ktoré kedy užívať. Ja som zatiaľ čakala pri motorke a zastavila sa pri mne babička a len tak ma začala hladkať po tvári. Cez prekladač som jej povedala, že Da Lat je krásne miesto. Usmiala sa, stisla mi silno ruku a odišla.

Na večeru sme sa vybrali pešo. Objednali sme si kuracie mäsko na panvičke s ryžou. Na ostatných stoloch to vyzeralo kúl. Doniesli nám kuracie mäsko na kostiach, čo Jakuba rozčuľovalo. Okrem toho pri nás zastavili dve dievčatá, ktoré sa rozhodli k večeri spievať karaoke. Nie nevedia to. Po večeri sme si kúpili melón na raňajky. Zaspali sme pred deviatou. Takto my dovolenkujeme.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *