27.12.2019

Rána v Da Late sú ako rána na dedine. Anh som pomáhala polievať kvety a myslela som pri tom na starkú.

Vychystali sme sa na výlet, do navigácie som napísala Prenn waterfall, lebo na obrázkoch na googli boli sloníky a Jakubko ich chcel veľmi vidieť. Keď sme tam prišli, naskytol sa nám veľmi smutný biznis obraz. Ľudia sa vozili na slonoch, pštrosoch, byvoloch a celé to bolo také smutné, že sme odtiaľ rovno odišli.

Ďalším vodopádom (áno v Da Late sú samé vodopády a my sme sa na ne stali odborníci) bol Datanla waterfall, kde sme sa ale zvrtli. Boli tam aj nejaké atrakcie, tam vraj pôjdeme aj s dievkami. Ó áno, dnes večer za nami pricestujú Dominika a Sande – slovenské kamošky. Dominika sem prišla učiť angličtinu a Sande študuje na Jáve divadlo.

Späť k nám. Dnes sme mali trošku vzťahovú krízičku (keď to teraz čítam Jakubovi, tak ma vysmial, že to žiadna kríza nebola, a ani krízička). Ale to je podľa mňa normálne a všetko sme si vysvetlili pri kávičke. Mám veľmi rada Jakuba a náš vzťah a mam sa v tom všetkom veľmi rada.

Ďalšou zastávkou boli také dve hlavy, ktoré každý pozná z Instagramu. Tie hlavy sú súčasťou betónového parku – je tam ozaj vybetónované všetko možné. Volalo sa to Clay Tunnel Dalat.

Chceli sme si dať ovocko, tak sme sa pristavili pri jednom stánku. Bolo to také nakrájané ovocko s nejakou zmesou na posypanie.Opýtali sme sa, či je to sweet a dievčina nám povedala, že áno. V skutočnosti to bola kyslo-slano-čili posýpka. Sweet to teda nebolo a bolo to pekne hnusné, ale predsa som z toho trošku zjedla. Potom mi ostalo zle, tak som si opäť kupovala colu. To je taká moja žalúdočná záchrana.

Celkom nás táto turistická atrakcia vyčerpala. Sadli sme na motorku a cestou zastavili pri chatrči. Pozbíjaná chatrč, postavená v kopci a pri ceste. Žila tam rodina – dve generácie. Kúpili sme si u nich trstinovú vodu. Bolo im vidieť do vnútra, mali tam veľký televízor, a v strede miestnosti bol oltárik, na ktorom mali vystavené staré fotky – asi ich predkov. Všade horeli voňavé tyčinky. Chvíľu sme si u nich oddýchli a pobrali sa domov.

Zastavili sme sa v nákupnom centre. Mám smrteľnú chuť na syrček, ale žiadny vhodný pre mňa sme nenašli. V košíku sme mali víno, ovocie, čokoládu a čistiace paličky do uší – po našom ušanky.

Na vrchu nákupného centra bola obrovská terasa s výhľadom a všade navôkol bol street food. Išli sme okolo skupiny študentov, ktorí sa s nami strašne veľmi najviac na svete chceli rozprávať po anglicky. Jeden z nich – nazvem si ho predseda triedy, gestikuloval a niečo hovoril až sme ho museli upokojiť a vlastne nám hovoril, že by bol rád keby sa s nami môžu odfotiť. Všetky dievky chceli stáť pri mne! Och cítila som sa ako hviezda. A oni sa tak krásne tešili. Pekne sme sa rozlúčili, kývali sme si, smiali sa a tešili sa.

Na večeru sme si dali street food, no nebol až taký mňam ako vyzeral, a pobrali sa domov.

Otvorili sme si vínko a čilovali na teraske. Mne chutilo viac ako Jakubkovi. Skypovala som s mamou, akurát bola na vychádzke na Mníchu a naháňali ju psiská. Aj tú sú psy. Viac pokojné, len majú strašne vyťahané cecky. Skypovala som aj s kamoškou Majkou, a veľmi dobre mi padlo takto si medzi sviatkami podebatiť.

Jakubček sa vybral do postele, chcela som počkať na dievky ale už ma lámalo – bolo po desiatej večer – to je náš čas. Tak som si proste ľahla a zaspala som. Asi po hodine spánku som sa zobudila na to, že ma svrbí celé telo. Alergická reakcia na víno. Jakubko mi išiel zohnať lieky od Anh a poslal ma dať si ľadovú sprchu – och to bolo náročné. Dala som si lieky. Neškrabala som sa, i keď som sa veľmi chcela. Jakub ma upokojil, spoločne sme dýchali a ja som pokojne zaspala.

28.12.2019

Rada tu polievam kvety a stále pri tom myslím na starkú. Ako si tak polievam kvety, z vedľajšej izby vyjde Dominika Danková. Postískame sa. Silno. Je to veľká sranda takto sa stretnúť vo svete. Celé ráno sme predebatili a Dominika sa len občas opýtala:

“A povedzte mi, čo je nové V Bratislave. Ako vyzerá? Och ja sa bojím, že kým sa vrátim, zabudnem ktorá ulica bola ktorá…”

Deň sme mali veľmi oddychový. Obed sme si dali pri jazierku. Skupina Vietnamcov, ktorá sedela vedľa nás, dostala iné, trošku rozsiahlejšie menu ako my. Zas sme sa veľa rozprávali. Dominika je vďačná, že je s kamarátmi a Sande sa rozčuľovala na pálčivými témami.

Po obede sme sa vybrali na turistickú atrakciu – bobovú dráhu. Ono by to bol aj zážitok, keby to nebolo preplnené a nemuseli by sme celý čas brzdiť. V cene lístka bol aj výhľad na vodopád. Hm, taký mini výhľadíček, pretože druhá polovica areálu ešte nebolo dokončená. Hej trošku sme si pofrflali a presunuli sa k ďalšej turistickej atrakcii – Crazy house. Je to taký kadejaký, smiešny komplex. Akože má nejaký pôvod, len sme otrávení z turistických atrakcií, tak sa mi to ani nechce čítať. Ale jeden komentár ohľadom Crazy house si pamätám:

“Vyzerá to, ako keby si niekto dal hríby, išiel spať, snívali sa mu tie najdivokejšie sny, ráno sa zobudil a povedal si, áno to musím postaviť!”

V skutočnosti to navrhla architekta, ktorá bola veľmi inšpirovaná Gaudím. Ja som sa ho aspoň dotkla zvonku, aby som mohla hovoriť: “Bola som tam.” Inak, až doma som zistila, že som tam zabudla vrátiť kartičku od parkovania a tak nám visí na chladničke.

Dievky sme zobrali papať do toho rodinného bistra, kde sme si sami rolili papanie a Dominika sa z toho veľmi tešila. Celkovo sa z jedla tešila asi najviac a popri tom ako rolila si hovorila:

“Ja si také double rolím.”

Doma sme sa zas dlho rozprávali. O všetkom a ničom. Mám rada také bohémsko- filozificko- ľudské debaty. Keďže na dovolenke chodíme spať skoro, pred desiatou som sa vytratila so slovami:

“Už je môj čas.”

29.12.2019

Ráno som našla Dominiku celkom rozbitú ležiac na teraske. Haha, vraj si večer zobrali ešte tretiu fľašu vína a išli si kupovať cigy do mesta. Ďaleko nezašli a fľašu nedopili. V pláne bolo odísť na výlet skoro ráno ale dievky zmohla opica, tak sme sa trošku šuchtali.

Ja som ako-inak poliala kvety a zas som myslela na starkú. Hej myslím na ňu často.

Kamoške Jajke som poslala video ako polievam kvietky. Tak ma zglbala, či jej z Vietnamu neviem poslať niečo zaujímavejšie. Tak som si poslala tie hlavy, čo každý pozná z instagramu a z toho bola nadšená. Ja som bola viac nadšená z polievania.

Raňajky sme si dali dvojité, lebo Dominika už nevládala byť hladná, tak sme sa museli najesť. Najedení, vycikaní, vykakaní – také škôlkarské. Konečne sme sa vytrepali. Už bolo pred desiatou doobeda a to sme chceli odísť okolo ôsmej. Dnes nás čakal najdlhší výlet. Cestou sme sa zastavili na dvoch nám už známych miestach. Frajerili sme a robili sme dievkam sprievodcov. Na kávovej plantáži sme si dali cibetkovú kávu (to je tá hovienková), ja neviem – nijako zvlášť mi nechutila.

Posledným vodopádom a pre nás najkrajším bol Pongour falls. Cestou tam išli dievky prvé a Dominika celkom uj*bávala – ako by povedal Jakub. My chodíme tak pomalšie – kade tade sa obzeráme. Pri vodopáde sme si dali pivká a trošku nás opilo – Dominiku vyrovnalo a Sande bolo asi ťažko, lebo bola väčšinu dňa ticho.

Dosť sme sa nasmiali – len tak na ničom. Vodopád bol ozaj krásny, i keď v ňom bolo menej vody, malo to svoje čaro. Najedli sme sa, stupila som na mačku a nevládali sme vyjsť po strmých schodoch. Stretli sme našich kanadských kamošov a vybrali sa späť domov.

Káva. Zastaneme niekde, kde to vyzerá ako káva. Zastavili sme u niekoho doma. Na dvore mali rozložené stolíky a stoličky, čo naznačovalo, že tam je jedlo alebo pitie. Tetuška nám urobila ľadovú kávu, popri nás behali sliepky, v krabici pípali kuriatka. Tetuška sa hneď ako nám dorobila kávu, vrátila kopkať do záhrady a my sme na strede ich dvorčeka pili kávu.

Cestou späť sme išli inou trasou, už sme nikde inde nestáli, pretože už sa začalo stmievať. Išli sme asi hodinu vkuse na motorkách, po strmých kopcoch a zákrutách, kde nás hocikedy v protismere obiehali autobusy. Doprava je šialená, Jakub je môj hrdina, Dominika hrdinka. Keď sme zaparkovali, cítila som sa ako keby ma znásilnila tlupa černochov. Nevedela som chodiť, necítila som si riť ale zároveň ma všetko bolelo. Šťastne sme ale odovzdali kľúče.

Naša domáca Anh nám odporučila kde sa máme ísť najesť. Bolo to ale tridsať minút pešo. Odmietla som ísť na motorke, kvôli boľavému zadku. Ale zas tridsať minút pešo. Proste sme sa naučili na vietnamský spôsob života – všade sa zveziem na motorke.

Bistro bolo úplne plné, jeden pán si nás zavolal, že si máme sadnúť k nemu. Všetci sme si objednali phočko a prísediaci pán nás inštruoval čo všetko si máme pridať a keď nám niečo chýbalo, hneď to vybavil s obsluhou. Takéto papanie mám rada.

Na terase – doma – sme si ešte dali pivko a hrali sa hry. Toto je naša posledná noc v Da Late a viem, že sa sem chcem určite raz vrátiť. Do nášho iColoru, za našou milou Anh. Krásne sa mi tu polievali kvety a spokojne sa mi tu oddychovalo.

Jakubček už vedľa mňa spí. Už je náš čas. Už idem aj ja.

Cestovanie si užívam. Baví ma nebyť cez sviatky opitá. Rada sledujem ľudí. Dievky sú super. Dominika je smiešna a aj ja som smiešna. Veľa sa smejeme. Sme kamaráti.

Zajtra sa presúvame do Mui Ne.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *