Teóriu by som mala zvládnutú. Ale ako sa cítim, keď sa mám vyzliecť do plaviek?

„Nevyzliekam sa do plaviek, viem prečo.“

„Trasľavo a neisto. Hanbím sa.“

„Nepríjemne, že ma niekto bude sledovať. Robím to len kvôli deťom.“

„Ako keby moje telo zrazu vážilo o päťdesiat kíl viac.“

„Neisto, nepekne, ale len od pása dole.“

„Aktuálne veľmi nepríjemne, ak to má byť pred cudzími ľuďmi.“

„Zle. Neznášam plavky a slnko.“

„Ako hroch. Veľmi neisto a zle. Pribrala som za posledný rok trinásť kíl a ešte ma čaká cesta prijatia sa.“

„Absolútne nekomfortne, a tak to nerobím.“

„Nie až tak sebavedomo.“

Mňa vyzliekanie do plaviek desí a okamžite sa mi stiahne žalúdok. Hanbím sa. Neviem či je to tým, že zo seba ukážem tak veľa. Toľko z môjho bieleho tela. Už dávno sa neviem opáliť tak, ako keď som bola malá. Vtedy som vyzerala každý rok ako od mora. A bolo jedno, ako vyzerám. Mením sa a mení sa aj moje telo.  Keď žiješ na dedine a cez leto sa neopáliš, si lenivec. Neexistuje, že by si sa neopálil. A tak som vyrastala v tom, že som lenivá. Od puberty sa mi smiali, že som vedúca vápenky. Uhm, dobre. Je pravda, že som toho v tej záhrade veľa nenarobila. Nebavilo ma to. Občas som si vyniesla na záhradu deku, že si budem čítať knihu a opálim sa. Vysmiali ma, že toto sa na dedine nerobí. Lebo na dedine sa iba robí. Zjavne som už vtedy mala vlastnú predstavu o tom, ako využívať záhradu.

Teraz som tiež vedúca vápenky, dobrovoľne. Natieram sa faktorom päťdesiat, lebo moja koža je citlivejšia a slnko viac páli. Teda, tento rok som konečne dospela k tomu, že sa naozaj poctivo natieram. Ešte minulý rok som si pre prvé lúče zvolila Nubian 6. Smej sa mi, bola to hlúposť.

Keď sa mám vyzliecť do plaviek, doma sa dookola obzerám, ako v nich vyzerám. Otrasne. Hovorím si v hlave. Trčí mi brucho. Aj boky. Stláčam si „šunky“ do prstov a mrnčím. Prsia sú také nijaké a to ich nijakosť za normálnych okolností zbožňujem. Obzerám si stehná a chlpy na nich. Pozerám sa medzi nohy, či mi aj tam nevytŕča nejaký chlp, ktorý by mohol očariť kúpajúcich sa naokolo. Aj tak všetkým pečie slnko do očí a nikto by moje chlpy nevidel. Ale ja o nich viem!

Keď už sme na mieste činu a vidím chudé dievčatá, nadávam sama sebe, prečo som celú zimu necvičila. Všetka sebaláska ide bokom. Lebo plavky ma odhaľujú až príliš. Možno si tento rok konečne kúpim tie s vysokým pásom. A budem frajerka.

Ako sa cítiš, keď sa máš vyzliecť do plaviek?

„Nie najlepšie, radšej mám nuda pláž, kde sa ľudia menej obzerajú.“

„Vyzeráš fajn, dáš to!“

„Dobre, kto nechce, nech sa nepozerá, ja som so sebou vyrovnaná.“

„Teraz mi to je už jedno, ale pred pár rokmi som sa neobliekla do plaviek tri letá po sebe!“

„V pohodke, akurát prvýkrát po zime je to také zvláštne.“

„Už slobodnejšie ako niekedy, ale bol to proces. Kým som si uvedomila, že užiť si vodu je sloboda, čo je silnejší pocit, ako mať depky z toho, že nie som 100% spokojná s tým, ako vyzerám v plavkách.“

Ideály krásy neexistujú. Ani ideálne miery neexistujú. Cez víkend som si obliekla rifľovú sukňu, ktorú mám po mame. Celý život, odkedy ju poznám hovorí, že ona bola tá tučná. Mne hovorí, že som chudá. A jej sukňa z mládi mi je akurát! Kde je pravda, v ktorej m(V)ierke?

Ani neviem, odkedy sa nemám rada v plavkách. Mala som aj nuda plážové obdobie a paradoxne, som vtedy vážila najviac kíl vo svojom živote. Keď som točila jeden seriál, mala som hrať škaredú a tučnú babu. Do dispozícii mi napísali, že som „priestorovo výrazná“. Ja som sa tak vôbec nevidela. Až potom, keď na to začali upozorňovať iní.

„Dobre, že si pribrala. Teraz si taká, krv a mlieko. Si kus ženy, aj ťa je za čo chytiť.“

Najviac ma deptala jedna profesorka na škole. Raz mi povedala:

„To čo máš za brucho? Ako ja, keď som bola v siedmom mesiaci tehotenstva.“

Jasné, že ma to trápilo. Chcela som sa páčiť iným, chcela som vyhovieť štandardom. Nevedela som, že sa mám v prvom rade páčiť sama sebe.

Potom som schudla. Vedome. Začala som sa sama sebe páčiť. Začala som sa o seba viac zaujímať. Zistila som, ktoré potraviny mi nerobia dobre a ako-tak ich obmedzila vo svojom jedálničku. A, samozrejme, veľa spravilo aj to, že som si upratala na duši. Pretože všetko so všetkým súvisí.

Ideály krásy sa preceňujú. Do sveta vypúšťame milióny zbytočných slov, ktoré zraňujú. Ľudia sa trápia, nejedia, potom zase jedia príliš.

Moje publikum tvoria prevažne ženy. No na otázku, ako sa cítiš v plavkách odpovedali aj dvaja muži. Jeden, že plavky nenosí a ten druhý takto.

„Ženu mám, dieťa mám, oni mi dávajú sebavedomie. Bez nich by mi pohľady iných neboli jedno.“

A ja mu ďakujem, že dokáže priznať zraniteľnosť.

Vzhľady naše. Obaly, ktoré zakrývajú duše.

Ako sa cítiš, keď sa máš vyzliecť do plaviek?

 „Dobre. Nádherne!“

„V pohode a kedykoľvek!“

„Super, dnes idem na pool party!“

Od kedy cvičím poledance, vynikajúco!

„Kedysi nepríjemne, teraz s tým už nemám problém.“

Úplne normálne. Už mi to je viac – menej jedno. Ale prišlo to až s vekom, za mladi som svoje telo príliš riešila.“

„Najlepšie!“

„Už dobre, mám 46 rokov, keď som mala 20, vyzliecť sa do plaviek bolo pre mňa stresujúce. A to som mala o pár kg menej!“

Verím, že sa raz vyzlečiem do plaviek sebaistá.

Chlpatá, či oholená.

Slobodná.

Ďakujem, za čítanie. Dúfam, že aj Vám je tak teplo a roztápate sa. Klimatická kríza existuje.

Redakcia: Nataša Juráčková, kamoška, ktorá celú zimu cvičila nielen jogu.