V lete 2022, mi dalo telo/myseľ/vnútorné ja vedieť: 

“Vierka, teraz je ten čas.”

A tak sme sa s Jakubom začali viac rozprávať o tom, aké by to bolo, keby k nám pribudne ďalší človek. Skúšal ma prehovárať, či nepostačí šteniatko. Nepostačí. Trvala som na svojom vnútornom pocite.

Ako na to?

Keď som Jakuba spoznala, vyslovene deti nechcel. Ja už som sa vtedy o deti starala a vedela som, že ich ešte nechcem. 

Od rozprávania sme sa presunuli k činom. Pýtali sme sa blízkych, “ako na to”.

“Vyskúšajte ovulačné testy.” povedali jedni.

“Majte sex, každé tri, štyri dni.” povedali iní.

A tak sme sa do toho pustili. Najväčším “kazišukom” je u nás Bubák. Môžeme sa s Jakubom len letmo dotknúť jeden druhého a už má strčený ňufák medzi nami. A okrem toho, kto má dnes chuť/čas/priestor mať sex každé tri-štyri dni?

S každou menštruáciou prišiel smútok

Zdalo sa mi, že to celé trvá dlho. Nejak som si vysnívala, že veď teraz otehotniem, a v tom a tom mesiaci porodím. S každou menštruáciou okrem bolesti prišiel aj smútok. Rozmýšľala som, či je so mnou všetko ok. Myšlienky zašli aj tam, že čo ak my budeme ten pár, ktorý nebude môcť počať? A čo ak máme skryté zdravotné problémy, o ktorých ani nevieme? Ako nás to poznáčí? Budeme s tým vedieť pracovať? Pomôže terapia? Príliš nad tým celým rozmýšľam?

V skutočnosti to trvalo krátko. A myslím, že načasovanie bolo lepšie, ako by som si ho mohla vysnívať. Pretože sa to celé stalo.

Test som si kúpila “len tak”, cestou z práce.Stratila som sa v ovulácii aj medzi inými povinnosťami. A veď reku, vyskúšam.

Ocikala som paličku a tam zrazu okrem jednej, črtala sa aj druhá čiarka. Najjemnejšia druhá čiarka. Jakub mal práve pracovný hovor, a len som mu to “hodila” pod nos. A on na to:

“To je ovulačný?”

“Nie.”

“Tehotenský?”

“Áno.”

Čakanie a strachy

Kým sme išli k doktorke, mali ubehnúť viac ako tri týždne. Zatiaľ som vybavila všetky formality, ktoré sme potrebovali. Menila som totižto gynekologičku. Kvôli referenciám a aj kvôli cene. Mať dieťa nie je lacný špás, ak chcem, aby sa ku mne správal personál rešpektujúco. A nie, nie som citlivka. Jednoducho nechcem mať strach, nechcem aby sa ma niekto nechutne dotýkal a mal sexistické reči. Chcem profesionalitu a ľudskosť.

Stiahla som si aplikáciu, nech aspoň viem, čo sa vo mne deje. Zdalo sa mi, že dni ubiehajú pomaly. So zvedavosťou som sa v appke preklikávala na ďalšie týždne, kedy už má byť tehotenstvo aj vidieť. Aplikácia porovnávala plod k zelenine a ovociu. Akutálne by „to“ malo byť veľké ako semiačko z pomaranča.

Ostaň tam

Každé ráno som sa budila s tým, že som sa chytala medzi nohami, či náhodou neprišla menštruácia a v duchu si hovorila: “ostaň tam.”

Mala som pocit, že sa nič nedeje. Chcela som niečo cítiť. Na IG je predsa milión videí o tom, ako je ľuďom zle, spia, mení sa im všetko. Pred spánkom som si zapriala:

“Keby mi je aspoň jeden deň zle, nech viem, aké to je.”

Daj si pozor na želania, milá Vierka. Prišlo to. A neskončilo to po dni, ani dvoch. Do toho som ochorela a zrazu ma prekvapilo, že sa nemôžem liečiť tak, ako som bola zvyknutá. Furt iba cibuľový čaj, už som si myslela, že sa premením na cibuľu. 

A čo, ranná nevoľnosť?

Zle mi bolo zo všetkého. Najmä, keď varil Jakub niečo na prírodno, alebo keď si otvoril cesnakové čipsy. Rozvod! Vrátil sa mi čuch a pri každom príchode domov som sa čudovala, či nám tam vždy tak smrdeli topánky. Náš nákupný zoznam sa zmenil na sucháre so suchármi obložené suchármi. A minerálka! Obyčajná voda ma napínala. Rána som začínala tehotenským čajom s tromi lyžičkami cukru. Ak som ho nevypila do pol hodiny od zobudenia, rútil sa svet. 

Mení sa mi telo, ale zatiaľ to viem iba ja

Bol február, dosť studený. Mala som na sebe najteplejšie termo oblečenie aké vlastním. Všade mi bolo teplo, okrem pŕs. Menili sa, rástli. Cítila som, ako keby mi do nich niekto rezal žiletkou. Sedela som v električke do práce a od bolesti som sa skoro rozplakala.

Pozerala som sa na seba do zrkadla, či už je na mne niečo vidieť. Telo ako keby “žilo” ešte jednu menštruáciu. Bola som naliata a rozliata, “len” som nekrvácala.

Konečne prvá kontrola!

Večer predtým som obišla snáď všetky obchody s oblečením, aby som si kúpila nejaké vhodné šaty na prvú kontrolu. Nech tam nie som s holou riťou. Zistila som, že fast fashion asi zabudol vyrábať “normálne” oblečenie, pretože som nič nenašla a domov som prišla nešťastná, že si na prvú kontrolu nemám čo obliecť. Potom som prešmejdila odložené veci vo vákuových obaloch a tam najlepšie šaty, vhodné na prvú kontrolu!

Ako som spomínala, gynekologičku som si zmenila najmä kvôli prístupu, za ktorý si človek musí zaplatiť. Mám to šťastie, že môžem(e). Výdavky ohľadom tehotenstva si delíme, keďže síce sa „to“ deje v mojom tele, nedostalo sa „to“ tam samé.

Je naozaj tam a má 8mm

Prvý ultrazvuk. Ležím u doktorky, Jakub stojí vedľa mňa a zrazu je tam. Najmenšia fazuľka. V očiach som mala slzy, v sebe obrovskú radosť aj strach zároveň. Je naozaj tam a má 8mm. 

“Ste tehotná, tak sa môžete začať správať ako normálna tehotná.” povedala doktorka a ja som sa v duchu zasmiala. Jasné, lebo už som vo svojom živote bola tehotná 150x, tak presne viem, ako na to. Toto však bolo jediný raz, kedy som si povedala, že za 200€ by som čakala komplexnejšie informácie. Čo jesť/nejesť, cvičiť/necvičiť, čo určite vysadiť, aké vitamíny a iné suplementy zadovážiť.

Sestrička mi dala skúmavky a že na každú ďalšiu poradňu mám priniesť ranný moč. K tomu mi ešte stihla povedať, že keď sa bábätko narodí, mám ho obliekať. Na čo som jej odpovedala, že pracujem pár rokov s deťmi a mohla by som to zvládnuť. Videla som, ako táto informácia okolo nej len prešla a ona mi ešte dvakrát prizvukovala, že keď sa bábätko narodí, mám ho naozaj obliekať.

Och je tam, je naozaj tam. S Jakubom si dávame kávu vo Volavke a koláč, ktorý nezjem, lebo mi je z neho zle.

(pokračovanie na budúce)

Nádherňácke fotky sú od https://www.instagram.com/c.z.immer/