… sú všetci ľudia, ktorí mi dodávajú odvahu. Sú to tí, ktorí mi dávajú nádej na svet bez predsudkov, bez zlostí, bez násilia. Sú to ľudia, ktorí mi vyčaria úsmev obyčajnosťami. Takými, že keď idem po chodníku a vystúpim sa na bok, povedia „ďakujem“. Alebo sú to aj takí, ktorí keď nastupujem s kočíkom do MHD, bez slov podídu, a pomôžu. Alebo mám rada aj takých, ktorí keď sa s deťmi trepkám po prechode, tak sa na nás usmievajú a kývajú.

Moje Biele vrany sú ľudia, ktorí ma robia lepším človekom.

A teraz budem aj menovať, bez mena.

Myslím si, že najlepšie, čo sa mi stalo, je to, že som pred štyrmi rokmi začala pracovať pre rodinu, pre ktorú pracujem dodnes. Vtedy som to vnímala ako dobre zaplatenú študentskú brigádu. Po dvoch mesiacoch som vedela, že to nie je len brigáda. Vtedy som si ani neuvedomovala tú silu dôvery, ktorá sa mi dostala. A ani som netušila, ako ma to zmení. To, že mi zrazu niekto dôveruje tak veľmi, že mi zverí do opatery svoje dieťa. Dieťa. To najcennejšie, čo v živote má. Myslím, že práve v tom bode som začala vnútorne rásť.

Stále hovorím, že pri deťoch som sa naučila veľmi veľa o sebe. A teda moje Biele vrany sú mamy a otcovia, (áno za posledné obdobie sa namnožili) ktorí mi dôverujú, že sú ich deti v bezpečí, objatí, občas aj prísnosti, srande a láske.

V týchto rodinách vidím skutočné hodnoty. Vidím tam lásku, trpezlivosť. A vidím tam aj to, že rodičia občas nevládzu a neboja sa to priznať. Vedia sa deťom ospravedlniť, ak zareagujú prehnane. Sú to také rodiny, kde sa ľúbia bez podmienok. A som rada, že to môžem vidieť a zažívať.

A potom sú to moji priatelia. Nedávno nás jedna kamarátka veľmi dojala. Je učiteľka v škole. Posledný rok bol pre ňu veľmi náročný. Vysnívala si ísť učiť do Vietnamu, aj tam bola. No s príchodom corony, musela prestať učiť. A teda aj prestala zarábať. Zo dňa na deň sa rozhodla, či odíde a vráti sa späť na Slovensko. Vrátila sa, no vo Vietname nechala aj lásku. Potom pracovala vo svojej domovine, v miestnej fabrike. Pracovala tam, aby si čo to zarobila a aby mohla splácať dlh rodičom, ktorý jej pomohli, keď sa ocitla vo svete bez zárobku. A musela tam počúvať rádio Viva, lebo telefóny boli zakázané. Našla si prácu v Bratislave, učí na škole a plat má učiteľský. Inak. Verím, že si počas lockdownu veľa rodičov, ktorí museli byť doma so svojimi deťmi uvedomilo, že práca učiteľov je skutočná. Že to nie je len o tom,  že sú o druhej doma. Ale späť ku našej kamarátke. Nedávno sa rozhodla vydražiť grafiku od Čiernych dier, aby pomohla inej rodine. A to sme si doma s Jakubom povedali, že vau. Lebo viete, na tú grafiku si isto šetrila, isto mala štyri brigády, aby si ju len tak kúpila. A veľmi sa z nej tešila. Ale ona ju vydražila. Aby pomohla inde. Ona mi je tiež Bielou vranou.

A potom sú to susedia, ktorí sa okrem pozdravenia opýtajú ako sa máme, a naozaj ich to zaujíma. Jedna iná kamarátka, ktorá žije v Detve, mi písala, že ich susedia sú na nich zlí. Že im naschvál nepodržia dvere, alebo sa ani neodzdravia. Hm tu to máme tak, že keď sa dá, tak sa organizuje spoločná susedská brigáda. Alebo v neďalekom parčíku bývali v lete koncerty. Alebo jeden sused Duško, spája generácie, lebo si máme čo odovzdávať. Na našom poschodí sme štyri byty a v lete sme sa spolu stretli u jednej susedy, popíjali prosecco a spoznávali sa. Ľudia v Bratislave nie sú zlí. A isto ani v Detve. Ľudia bývajú zlí, keď sú nešťastní. Robme sa šťastnejšími. Obyčajnosťami.

Dnes je veľký deň. Ráno sme doma počúvali „Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len…“, popriali sme si krásny slobodný deň. Naše dejiny sa ma prvý raz začali dotýkať tak veľmi až minulý rok. Predtým som vedela, že čo sa stalo. Minulý rok, som si tú slobodu začala viac uvedomovať. Minulý rok som sa prvý raz opýtala, čo naši robili, keď bol 17. november 1989.

„Mali sme zabíjačku. My sme to dáko neriešili čo sa to deje. Ale potom prišiel Jožo od Strakov, on študoval v Bratislave a povedal, čo sa to tam deje.“

A dialo sa to pre nás všetkých.

Moje Biele vrany, moja sloboda. Tak sa mi to dnes spája.

Všetci máme svoje Biele vrany. Stačí byť všímavými ľuďmi. Veriť v dobro a lásku. Dookola to budem písať. Lebo občas nenávisť vyhráva. Ale nemala by.

Niekedy stačia ozaj maličkosti. Úsmevy spod rúšok vidieť na očiach.

A čarovné slová. Dobrý deň. Nech sa páči. Ďakujem.

… majme krásny slobodný deň.

Ďakujem, že ma čítate.

V.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *