Keby mám napísať ako sa mám za posledné dni, tak asi zmätene. Nie, klamem. Tak sa mám práve teraz v tejto chvíli. A už mi je z toho aj smiešne. 

Dnes sme mali ťažšiu noc. Inak moja starká mávala tiež ťažšie noci. Keď sa ráno zobudila moja mama, starká ju čakala dole v izbe a iba jej ľútostivo povedala:

„Joj dieťa moje, to ti bola zas za noc.“

A mysleli si, že si vymýšľa. Ale nevymýšľala si. Hlavu si obmotala studenou plienkou, takou tou starou klasickou. 

Hučí mi v tej hlave dáky zránik,“

durdila sa.

Naša noc bola taká, že sme poriadne nespali. Mali sme taký polospánok. A divné sny. A potom začalo naše malé šteniatko zvracať. Nič chutné. A do toho aj hnačkoval. Tiež nič chutné. Príčinu sme zistili.

Báli sme sa. Keď som sa mu pozrela do očí, videla som, že mu je ťažko. Tak sme dnes od štvrtej hore a utierame a dezinfikujeme a dietujeme. Ešte že máme lockdownové zásoby ryže a dezinfekcie. Toaleťák sa míňa.

Ak si niekto prosí domov havka, tak môžem napísať len toľko, že vám je treba aj obrovskú dávku trpezlivosti. Zrazu sa pomenia denné rutiny, ráno už nemusíme mať budík, nie to ešte ho hodinu odkladať, tešíme sa, keď nekaká doma ale vonku, večer si nesadám k počítaču, aby som niečo napísala ale hádžeme si všetci traja loptičku.

„Vieš o tom, že máme krásny život?”

hovorí mi včera Jakub.

Viem.

Dnes už sa mi pýtalo písať. S písmenkami som v kontakte stále. Darí sa mi písať denník. Darí sa mi čítať, lebo deti o ktoré sa starám, sa už vedia prehrať aj samostatne. Už nie som taká potrebná. Iba občas, keď niečo nejde počujem volanie. 

Ja inak dosť aplikujem poznatky z opatrovania detí pri našom Bubákovi. Tak sa volá ten náš havko. Teda celé meno je pán Bubák. A som veľmi rada, že som sa už pred touto skúsenosťou mohla zoznámiť s trpezlivosťou a zodpovednosťou. 

Ako píšem, už mi nie je zmätene. Pomohla mi aj yin joga. Aj stojka na hlave mi pomohla. Mirka, inštruktorka jogy hovorí:

„Niekedy nám stačí vidieť svet hore nohami.“

A stačilo mi. A teraz si uvedomujem, že sa teším. Moje telo si vytvorilo návyk a pýta si cvičenie. Niekde som už spomínala, že voľakedy som si myslela, že joga nie je nič pre mňa, že ja som taká energická, skákavá. A potom som zistila, že vlastne som úplne iná.

Dýchať. Spoznávať sa. Zasmiať sa na sebe. A zas iba napíšem, čo hovorí Mirka:

„Nebojme sa stretnúť samých seba.“

Nebojím sa. Myslím si, že už som sa prestala báť, že už som vnútorne narástla. Ale ešte mám stále kde rásť. Nedávno som viedla rozhovor sama so sebou o tom, ako by som argumentovala to, že už neverím v Boha.

Takto. V Boha neverím ale verím v seba a v ľudí okolo, ktorí ma robia šťastnou. Vďačím sebe, že sa mám spokojne. A vďačím aj ľuďom aj okolnostiam. Svoju vďaku posúvam k skutočným ľuďom. Nie k božstvám. Zároveň verím v prírodu a jej magickosť. Verím v divokú ženu vo mne a verím v intuíciu. Čas ktorý venujem sebe je plnohodnotný. Keď cvičím jogu a ležím v záverečnej šavasane, obleje ma taký zvláštny hrejivý pocit. Od hlavy až po päty. Vtedy viem, že som na správnej ceste. A viem aj to, že som svoj čas využila plnohodnotne.

Zároveň rozumiem, že ľudia po celom svete veria v hocičo a hocikoho. A nevadí mi to, kým to nezasahuje do mojej slobody, kým to neohrozuje okolitý svet. A nás v ňom. 

Takže posledné dni. Boli inak veľmi krásne. Veľa sme videli a veľa sme zažili. To auto je sloboda, keď máme v peňaženkách negatívne testy. A potom havko. A slnko. A kamarátstva. A výhľady.

Ľahšie sa nám zrazu spoznáva okolitý svet. Malé Karpaty majú dychberúce výhľady. V sobotu sme skoro ráno odišli z Bratislavy, zaparkovali v Plaveckom Mikuláši, kde nebol signál a keď som v miestnom mini markete platila kartou, trvalo to presne päť minút, kým akceptovalo platbu.

Prvý výšlap bol náročnejší, hlavne na dýchanie. Ale sústredila som sa. Ja som taká, že musím ísť prvá. Akonáhle ma Jakub predbieha, moje vnútro sa ide rozdriapať a mne sa nechce kráčať. Takže musím byť prvá. Obávam sa, že tento defekt mám z rodinných dovoleniek, na ktoré inak s láskou spomínam. Chodili sme do Tatier ešte s jednou rodinou a ujo musel byť vždy všade prvý. Inak bolo zle. Odkukala som to. Aj to som odkukala, že na túru je ísť dobré skoro ráno. Lebo zažijeme prebúdzanie prírody. A hlavne nás v tom lese bude menej. Mám rada, keď veci dobre naplánujem. A keď sa za ne ešte aj vzájomne pochválime.

“Mám rád s tebou za sebou veci, to som veľmi pekne povedal, to daj na blog.”

Dala som Jakubko.

ps. fotky sú z iného výletu. Boli sme v Čilistove a predstavovali sme si, že sme pri mori. A bolo to žúžo. Začalo zapadať slnko a cestou domov som si vypýtala počúvať Follow the sun od Xavier Rudd. To je inak taká piesonka, že keď mi hrá do uší, tak si predstavujem, že sme na Pohode a nič nám nechýba.

… a ďakujem, že ma čítate.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *