Na láske. Zdraví. A Šťastí,

Sú dva mesiace pred Vianocami. Ešte ani nezačali horieť sviečky za všetkých zosnulých a obchody už sú preplnené salónkami, vianočnými kolekciami, sú tam aj anjelici pre dobré deti a pre tie zlé čerti. Alebo je už všetko kvôli lockodwnu vypredané.

Je mi ťažko z konzumu, z toho koľko salóniek sa vyrobilo, koľko sa ich priviezlo, koľko sa ich nepredá a keď sa aj predajú, tak sa možno ani nezjedia. Ale doma budú. Len aby doma bolo.

Vianoce sú o hojnosti. Ale asi sme zabudli na tú skutočnú hojnosť v nás.

Mala som veľmi rada, keď nám pri stole starká rozprávala o ich Vianociach.

„Dieťa moje, to ti voľakedy bolo úplne inak. Pri stole sme trinásti sedeli a všetko, čo bolo navarenvô sme zedli. Prvo išlo jabĺčko, aby sme zdraví boli. Zdravia si treba šanovať. Potom oblátka a mamička nám potreli čelo medom a potom nám to prišiel v noci zlízať anjelik. A darčeky, to sme nemali. Možno jabĺčko pod stromčekom. A salónky, to sme si kockový cukor zabalili do alobalu a tak dali na stromček. No a inakšvo ovocia sme nemali. To ti neboli ani pomaranče, ani mandarínky. Ale keď už som robila vedúcu v Slatine v obchode, tak sme mali. No čo, známosti som mala. Taký tovar som ti ja vedela vybaviť, čo inde nebou! A po štedrej večeri sme ta išli cez kopec pešo do Detvy na polnočnú svätú omšu. Ale aj gauzy sme sa narobili. Raz som sa ti za Kuba prezliekla, to sa ti išli všetci zasíkať od smiechu na mne.“

Každý rok rozprávala to isté. A sviatky si užívala, aj plnú chladničku. Starká by neprežila, keby sme nemali čo jesť. Lebo zažila, že jesť nebolo čo. Pamätám si, že keď k nám občas prišla na návštevu a otvorila chladničku s údivom skríkla:

„Jaaaaj tá chladnička ti je cistá ako Kristovo oko!“

To myslela, že v nej nič nie je. Ale bolo. Aj jogurty, aj šunka, aj mlieko. Len sme negauzili. Toto je jedna z vecí, ktorú ma doma naučili. Treba zjesť čo je, netreba gauziť. A aj tak sa nám občas stane, že gauzíme.

Čo chcem ale povedať, aj sama sebe a aj okoliu, aby som si udržala hojnosť v sebe. Aby som neskĺzla k uhundraným nakupovačom, ktorým všetko treba. Netreba.

Napríklad, my sme si už spravili zoznam, čo nám naozaj na Vianoce bude treba. Aby sme aj mali, ale aby sme nevyhodili. A aby sme sa zbytočne neprejedali. Lebo to tiež nie je hojnosť.

Bojím sa o ľudí, ktorí v týchto časoch stratili prácu. Bojím sa o ich duševné zdravie. Lebo pred Vianocami to vie človeka tak inak bolieť. Strach. Máme ho všetci. Niekto ale väčší. Existenční.

Možno niektorí žijú podobné životy ako žila moja starká. Možno sa toho až tak veľa nezmenilo. A možno sa práve tento rok pre niekoho všetko zmenilo.

Videli ste film Musíme si pomáhať? Vojnový. Veľmi dobrý. Žijeme síce v pandémii ale nie vo vojne.

Vo svojom okolí máme ľudí, ktorým treba pomôcť. Ja neviem, možno si stačí kúpiť jednu kávu, koláčik, palacinky, objednať domov jedlo, alebo slovenské vína. Ak vám treba oblečenie, pozrite sa po slovenských lokálnych tvorcoch. Sú šikovní. Alebo aj remeselníci, ktorí nemôžu predávať, lebo sa zrušili trhy. A umelci. Kupujme si knihy, albumy, lístky na online predstavenia. A potom sú tu ešte ľudia bez domova. Aj tu sa dá pomôcť. Darovať staré teplé oblečenie. Kúpiť si časopis Notabene. A majú aj krásny kalendár na ďalší rok s nádhernými ilustráciami! Trošku darovať zo svojej hojnosti.

Možno je to váš sused, známy, bratranec, sesternica, kamarát. Možno sa niekedy len stačí opýtať, ako to zvládajú. Možno sa niekedy netreba pýtať. Stačí byť.

A ak sa vám nedá pomáhať, je to v poriadku. Nie každému sa dá.

A ak vám je ťažko na duši, nebojte sa požiadať o pomoc. Nie je to hanba.

 Vianoce sa stali uponáhľaným sviatkom. Tu si pomôžem úryvkom z mojej obľúbenej knihy od M. Hermana, Najděte si svého marťana. (ktorú inak odporúčam ako darček)

„Jediný člověk, který si rozhodne o spěchaní či nespěchaní, jediný, kdo si rozhodne o tom, jestli budete mít stres, nebo ne, jste vy sami.

Jak takový rozhovor třeba prěd Vánocemi může vypadat?

  • No tak už se nám to zase blíží.
  • Všichni budou vyvádět a budou chtít, abych do toho blázince naskočil.
  • Ale to já neudělám, že ne? Nenechám sebou vláčet. Ne.
  • Takže žádny stres, předem se domluvím s dětmi i se ženou, že to uděláme jinak. V klidu, v pohodě. Vyřešíme dárky. Domluvíme se, jak spolu zvládneme úklid, domluvíme se na pohádkách, chození do lesa, na běžky. Nedopustím, aby se nám to vymklo. Šmytec.
  • Udělám si plán, a pak ho krok za krokem plním. A pokud přijdou hlasy našeptávačů (a ony přijdou), tak je chytnu hned v tom okamžiku, kdy se objeví. A odrazit jejich útok mi pomůže vědomí, že ten, kdo rozhoduje o mých pocitech, jsem prostě já, a nikdo jiný.

A také si „po“ událostech zpětne sám se sebou promluvím a pochválím se, jak jsem to zvládl.“

.

.

Tento článok píšem na viackrát. Cítila som aj úzkosť, aj zodpovednosť, aj strach, aj veľkú vďačnosť.

Je utorok večer. Sme doma, pijeme pivko a rozprávame sa, ako nám je dobre a spokojne. Ako máme okolo seba dobrých ľudí. Jakub sa ma pýta, že kto bude mať pri štedrej večeri príhovor. No jasné, že ja. Ja som tu od príhovor. V tom som ozaj dobrá. Povieme si, za čo všetko sme tento rok vďační. A máme byť za čo.

Hovorím Jakubovi:

„Vieš, možno to, ako žila moja starká voľakedy, ako nemali, tak tak bude žiť veľa rodín tieto Vianoce. Vieš čo je na tom zlé? Že ľudia sa porovnávajú. Budú vidieť, že na instagrame má niekto stromček obložený vianočnými darčekmi. A bude ich to bolieť.“

„Ale to je potom o tých ľuďoch. Či tie sviatky chcú naozaj prežiť s ľuďmi okolo seba, alebo s telefónom v ruke.“ odpovie Jakub.

… a ďalej si popíjame pivko, sedíme na koberci v našom veľmi peknom prenajatom byte, v pozadí buble tekvicová polievka, lebo je ešte len jeseň. A ja už s láskou myslím na Vianoce.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *