Mama ma prišla zobrať na parkovisko pri autobuske vo Zvolene. Stihla som jej ešte v Lidli kúpiť kvety, aj ku Dňu matiek aj len tak, lebo sa vidíme po piatich  mesiacoch. Z diaľky na mňa bliká a ja na ňu mávam s klobúkom. Objímame sa, je zdesená ako vyzerám. Sadám do auta.

Mama si kúpila auto. Šla do Bystrice a kúpila. Nie že sveter, alebo tričko, alebo kostým. Auto. A pekné. V Detve sme sa zastavili v Tescu, kde som sa prihovorila známym. Nepoznali ma, tak som sa usmiala a povedala : Vierka Farbiaková, mladšia.

Doma je v Korytárkach, už od malička. Vystúpila som z auta, vyložila nákup. Otec ma privítal so slovami : „Teba už len do truhly a do hrobu.“

Starká ma vystískala, silno ako len ona vie. A mala aj slzy v očiach. A hovorila: „Dieťa moje ako dobre, že si sa ukázalo. Ľen si dákvo chudvo, už aj si daj polievky.“

Vošla som do svojej izby, od Vianoc sa nič nezmenilo, všetko ostalo na mieste tak ako predtým. Len posteľ nie. Mám manželskú, lebo veď už som mala dákeho toho frajera ale teraz je ustlaná len jedna polka postele. Mama mi povedala, že tam občas spí a že tam občas je burizony. Hej našla som si nejaké vo vlasoch.

Doma je už inak ako bývalo. Starká je stará, nevládze. Sedí pred televízorom a občas sa prejde po vonku. Rozpráva sa sama so sebou, a aj nadáva. Pamätám si, ako som ju počúvala za dverami, keď sa modlievala a ja som bola malé dievčatko: „Matička Božia, ľen toho zdravia mi daj, nič iné, ľen to nech môžem deťom dačo pomôcť.“

Daj jej ešte zdravia, nie na pomoc, len nech tu je.

Doma sa prerába v jednom kuse, z nového podkrovia som bola uveličená a mama mi povedala, že už aj zabudli, že sa tam dačo robilo.

Bola som aj u susedov. Chceli mi naliať, nechcela som. Maroš mi povedal, že si mám kúpiť iné rifľe, lebo vraj vyzerám ako robotník. Peťo sa ma spýtal na frajera tak som povedala, že žiadneho nemám a on že dobre mi tak lebo môj najlepší frajer bol Jano Sekereš, lebo nám dobrú strechu spravil. Ujo sa ma opýtal či drogujem a teta sa tešila, že rifle sú vysoké, lebo ich mám na krížoch.

A išla som pozrieť aj do Murínov, malú Nelu s Lukášom. Od cesty som na nich mávala. Nela odkývala. Potom som ju volala aby ma šla postískať a ona s fúrikom v rukách povedala: „Ja mám robotu, nemám kedy.“ Ale keď prišlo na darčeky, hneď sa túlila. Malý Lukáš je už veľký a hádam aj pubertiak. Keď som sa ho opýtala ako sa má, povedal, že nemá náladu.

Večer sme šli odviezť uja Martina na Látky, šoférovala som ja. Po roku a pol som sedela za volantom striebornej octavie. Vpredu ja s Martinom, vzadu Farbiakovci. Martin bol veľmi dobrý inštruktor. „No pekne si sa pohla a teraz tomu podjeb, ešte viac neboj sa podjeb tomu, veď oco sedí vzadu.“ A dali sme to, ani som sa nebála.

U Belkov na návšteve bolo zvláštne. Dva manželské páry, o ktorých viem, že až tak nefungujú. A sledovať, ako sa spolu (ne)rozprávajú a (ne)smejú a potom si ľahnú spolu do postele. „Takto nechcem skončiť,“ vypadlo zo mňa. Na to sa ma otec opýtal či si myslím, že sa mama zle vydala. Vieme čo si myslím. A do toho sa pridal ujo Martin, a opýtal sa svojej ženy, či si ona myslí, že sa zle vydala. Odpoveď : „Zle ? Riadne na piču.“

Domov som tiež šoférovala ja, v Hriňovej mi vletel nejaký debil do cesty a nedal prednosť, tak som si aj zatrúbila. Som veľkáčka.

Obliekam si pyžamo zo siedmej triedy. Tričko je ružové s obrázkom psíka, ktorý sa pozerá na svoju milú na obrázku.  Nohavice sú šedé a všade srdiečka. Túlim sa k môjmu macovi, ktorý sa volá Maco. Periny sú oblečené do kravičkovských obliečok. A ja som oblečená v nich a snoch.