Ráno som sa prebrala na to, že som celá dokrčená a uslintaná. Dobre som sa vyspala. Zobudila som sa na to, ako mi mama dáva pusu a berie zo skrine tajných zásob cukríky pre Nelu (tajné zásoby sú v v mojej izbe, ktorá je na poschodí, lebo tam starká už ťažšie vyjde, keby sú dole všetko zje). Dedina sa zišla v kostole, ženy vymenili gumáky za klopkačky a muži monterky za hrdie nohavice. K susede do domu ide len štrkovka, tak si pri riadnej ceste pri plote nechala šlapky prezula do lodičiek a cestou z kostola zas prezula do šlapiek.

Na raňajky som si urobila smoothie a vajíčka s avokádom. Sedela som vonku pred domom a vyhrievala sa na slnku. Je deň matiek. Ja som pri tej svojej a ona zas pri tej svojej. Jedna ale chýba.

„Mami poďme na hroby a aj tete Ružene na Kaľamárku, prosím.“

„Dobre.“

Tak sme sa obliekli a šli. Teraz som šoférovala mamine nové auto. Mama nie je dobrý inštruktor, bojí sa. Na Kriváni sme zapálili sviečky celej rodine. Pri hroboch sa nemodlím, ale rozprávam. Tak som starkému povedala ako sa mám, aká som, aká asi budem. Potom sme šli do Klokoča, tam je zas starý otec z otcovej strany. Zomrel pred dvomi rokmi, ale fotku na hrobe má takú štramácku, dobre že nie z birmovky. Bol to beťár. Rada naňho spomínam, aj keď sme nemali žiadny vzťah. On sa totižto nikdy nesťažoval, že by bol chorý. Vždy hovoril, že jemu nič nie je. V skutočnosti chodil dva razy do týždňa na dialýzu. Keď zomrela jeho sestra a boli na kare, trochu viac popil. Vtedy za ním prišiel môj otec a povedal :

„Otec ty už nepi, veď ideš k doktorovi.“

Starký si ho zobral na bok a povedal:

„Jožko, ty nevrav pred ľuďmi, že mi dačo je. Nič mi nie je, ja chodím len do Zvolena.“

A potom sme šli na Kaľamárku (to sú také skaly u nás doma v lese).  Cestou som mame ukázala, kde som spala pod oblakmi s mojím iným frajerom. Vystúpili sme, zobrali natrhané kvietky z lúky a šli ku chate Ruženka. To bola moja opatrovateľka, ktorá mi dala lásku a naučila ma, ako má láska vyzerať. Chýba tu, ale viem, že vždy tu so mnou bude. Bola som v lese, cítila som čerstvý vzduch, počula vtáky. Bola som a cítila som.

Náhoda dala, aby som stretla dobrých ľudí z Očovej, tak som si vystískala mojich priateľov a ich deti a sľubujem, že na budúce, keď prídem na dlhšie, venujem vám viac času.

Cestou sme sa zastavili v byte v Detve, kde som tiež bývala. Posteľ v spálni vyzerala ako tá moja v izbe. Odostlaná iba jedna polovica manželstva. Takto nechcem skončiť.

Mamu som prehovorila, aby sme šli pozrieť tetku Jaru – jej sestru. Aj keď sa mame nechcelo, lebo sa vraj musíme ponáhľať domov aby stihla navariť, zastavili sme sa. Tak som sa s mojou tetkou objala, aj bratranca s jeho Zuzkou som videla, aj bruško som jej pohladkala. Budeme mať malinkú. Tetka Jara chová aj kravy aj neviem čo všetko a chválila sa mame.

„Pozri ako som si pekne vykosila trávnik. Potom tu môže behať malinká.“

„No to nemyslíš, vážne, že sem Malinu (kravu) uviažeš!“

A potom sme sa už ozaj museli ponáhľať domov, lebo mama musela variť pre muža, ktorý už bude určite na ceste. Hovno. Prišiel až o tri hodiny na to.

Keď som bola doma na jeseň, s mamou sme dávali muškáty do domu. Teraz sme ich zas vyberali von. To bude taká naša muškátová tradícia.

A už je večer. Líham si ku kravám a túlim sa k macovi. Čítam si Satinského Listy Oľge. Som doma. A nie je to až také zlé. Ráno zas odídem a prídem. Neviem kedy.