30.12.2019

Posledné ráno v Da Late. Aj mi bolo ľúto. Prirástlo mi to tu k srdcu. Bolo to hlavne majiteľkou Anh. Aj som si na ňu vypýtala kontakt. Tak už sme kamošky aj na fb – už je to ozajstné.

Sedeli sme na terase, popíjali výborný čaj a Anh nám povedala, že nás už prišiel zobrať mini bus. Ono to funguje tak, že na hosteli si objednáte odkiaľ – kam chcete ďalej ísť a všetko za vás vybavia. Vystískali sme sa (teraz ma aj mrzí, že nie ešte viac). Mini bus nás zobral k veľkému ležadlovému autobusu (sleeper bus). Vyzeral veľmi podobne ako ten, ktorým sme už raz išli. Dievky boli trošku v šoku, lebo ony išli nejakým luxusným. Neviem, či sa to dá odhadnúť, alebo dopredu objednať, či máte obyčajský alebo luxusnejší. Asi nedá. Poslali nás sedieť – ležať úplne do zadu i keď na lístkoch sme mali iné číslovanie. S Jakubom sme sa presunuli do „jednotiek“. Medzitým poslali do zadu ďalších dvoch ľudí. Čiže keby sme sa sami od seba nepresadili, bolo by nás tam šesť na piatich miestach. Hej, ešte sme neboli v Indii, ešte sme rozmaznaní.

Cesta bola hrboľatá, krivoľaká, hádzalo s nami zo strany na stranu. Dominika Danková si hádam dala aj kinedryl. Pod nami v päťke boli nasáčkovaní bratži Česi. Cestou sme mali ozaj krásne miesta na státie – cikanie a papanie, no zastavili sme v takej rozpadnutej búde. S bratmi Čechmi sme prehodili pár slov, ponúkli sa jedlom – teda Dominike zjedli skoro celé sušienky. Šofér sa najedol, vycikal a zavolal nás do autobusu. Zas nás hádzalo až nás zrazu v jednom momente hádzať prestalo. Cesta. To ako keď idete z okresu do okresu a v tom jednom bolo na cesty a v tom druhom nie.

Do Mui Ne sme dorazili okolo obeda. Plán bol jasný, najesť sa a nájsť peknú pláž. Veci sme si zhodili na ubytku – toto bolo také v pohode (neskôr som zistila, že tam majú všade mravce), jedlo varili zo sáčkov a na pivo mali kameru – tzn. že sme si mohli brať čo sme chceli z baru a kontrolovali si to cez kameru. Najedli sme sa v takom bistre, vedľa šumelo more, ja som mala už druhé pivo a bolo mi smiešne. Wécka boli také že dve – jedno s dverami a totálne zaj*bané a druhé bez dverí a ako tak čisté. Išla som do toho bez dverí.

Úplnou náhodou sme našli pláž, čistú a bez ľudí. Asi dvadsať metrov od nás boli dva bary. Zobrali sme si ďalšie pivá a objednali sa na celo-telovú masáž. Bolo to lacné a riadne nás vyfliaskali.

Týpek z baru, taký malý podnikateľský pinďúr nám ponúkol na ďalší deň výlet. Džipom na duny, do fishing village a na Fairy stream. Stálo to 700 000 VND (čo je asi 28€) pre štyri osoby. Hovoríme si – fajne. Tak sme mu to vyplatili, dohodli sa a zobrali doklad. Užili sme si západ slnka, tancovali a unavení sme sa pobrali domov. Budík sme si nastavili na 3:45.

31.12.2019 – Posledný deň v roku

… sa začal skoro ráno. O 4:15 začali štekať havkáči na pána, ktorý nás prišiel vyzdvihnúť na džipe. Brána bolo zamknutá, tak sme museli zobudiť nášho domáceho. Nie, netváril sa nadšene a ani náš šofér sa netváril nadšene. Džíp bol taký no polorozpadnuto – starý. Tacháč nefungoval, ale všetkých sme predbiehali. Potom nám to začalo trošku dochnúť, tak sme zastavili, vodič otvoril kapotu, čosi tam porobil a zas sme začali všetkých predbiehať. Myslím, že sme mali suverénne najstarší džíp. Cestou sme stretli veľa, veľa,veľa iných džípov. Všetci chceli vidieť východ slnka. Sande trošku p*čovala ale nevadí.

Zaparkovali sme pod Dunami a že hore si musíme kúpiť ďalší odvoz, že pešo to trvá cca tridsať minút, čo by nebol problém ale východ slnka sme si chceli užívať zhora a ten mal byť za chvíľu. Hej nechali sme sa oj*bať ale nevadí. Za celý Vietnam iba raz! Zjednali sme cenu, vyviezli sa hore. Dievky trošku p*čovali. Jasné aj nás to mrzelo ale sú to peniaze.

„Už prosím nefrflime, sú to peniaze. Ušetríme inde. A sú tu aj iní turisti, všetci chcú vidieť to, čo aj my. Duna je veľká, zmestíme sa. Slnko je veľké, uvidíme ho.“

A tak som to aj úprimne myslela. Dominika sa potom aj osporavedlňovala, že joj kamoši, prepáčte, to bolo ráno asi som bola ja hladná aj podráždená a tak jedno s druhým.

Je posledný deň v roku. Keď som bola malá, pri večeri sme vždy rekapitulovali čo sa za rok stalo. Tento rok bol pre mňa čímsi prelomový, ako keby som viac dospela, ako keby som viac vnímala čo sa okolo mňa deje. Hlavne som začala vnímať samu seba – takú inú.

Vietnam je pre nás jedno veľké uvedomenie si a aj sa, ako dobre nám je, ako čisto, civilizovane, nechaoticky a ako – tak demokraticky žijeme. Možno je to aj nejakým naštartovaním aké možnosti doma máme, len je to o nás a našom prístupe. A niekedy je pekné žiť aj v stereotype, nenáhliť sa za úspechmi. Na ten náš domáci stereotyp sa tak trošku aj tešíme.

Východ slnka bol krásny. Bola tma a zrazu sa objavila dlhá oranžová čiara – ako keby išlo Slnko objať celú Zem. S Jakubom sme boli ticho. Občas sme sa na seba usmiali. Myslela som na starkú, tetu a mamu. Rada by som mamu zobrala na takýto výlet, za hranice Korytárok.

Rozmýšľala som aj nad sebou. Aká som, akou chcem byť. Vždy keď takto nad sebou rozmýšľam, samú seba chválim, že vau Viera, aká si múdra, ako si toto a toto dobre urobila. Potom sa o pol roka sama na sebe smejem, keď som zas o čosi múdrejšia aká som bola smiešna. Rozmýšľala som nad sebou ešte dlho a vyšlo mi z toho, že „nikdy nie je neskoro“ nie je gýč ale pravda.

Smrad, plasty, ryby, krabíky, mušle, motorky, krik. To je Fishing village. Nevedela som, kde sa skôr pozerať. Z diaľky to miesto vyzerá vizuálne veľmi krásne. Keď do toho celého vstúpite, vidíte ryby prepletené v plastoch, utekajúce tvory, ženy rozbíjajú mušle a vyťahujú „mäsko“, hygiena žiadna, bordeľ neskutočný. Hneď v tom všetkom vidím animovanú rozprávku a vciťujem sa do tvorčekov.

Ďalšou zastávkou boli duny červené. Len tak som si zabárala prsty do piesku a veľmi ma to upokojovalo. Zase som začala rozmýšľať o sebe. Aj to mám zapísané, ale nechám si to pre seba. Samozrejme okolo nás chodili tetušky aby nám prenajali plastové lopáre na „sánkovanie sa“ po dunách. No thank you.

Fairy Stream je prechádzka po rieke pomedzi krásne tehlovo-biele, pieskovo-hlinené farby. Je to taká oddychovka. Riečka je nizunká a príjemne chladí na nohy. Kráčame bosí. Kde tu je bistro, kde tu je wecko, kde tu muž s hadom na krku. Kde tu je riečka hlbšia, tak pod kolená. Z jednej strany je tehlový piesok, z druhej mäsožravá rastlina, minidžungľa a na konci vodopádik. Tam sme sa zvrtli a išli späť. Museli sme sa poponáhľať, lebo na nás čakal náš šofér. Vyzeral aj nahnevane. Aj my sme boli trošku nahnevaní za ten ranný oj*b, tak nám bolo jedno, že sa hnevá. Odviezol nás domov a takí nahnevaní sme sa ani poriadne nerozlúčili.

Mám rada dni, keď je ešte len deväť hodín ráno a ja už som toho toľko stihla. Vietnamci takto žijú. Majú skoré rána, na obed oddychujú a večer zas pracujú. Tak sme si ľahli, aby nás večer nevyplo, keď je ten Silvester. Dievky spali menej a na pláž odišli trošku skôr. My sme sa rozhodli preskúmať aj iné miesta. Zaparkovali sme v rezorte a cez reštauráciu prešli na pláž. Totálne špinavá. Tak sme si to tak zhodnotili, že by nás nahnevalo, keby si zaplatíme za rezort na pláži s bordeľom. Ozvalo sa moje bruško a aj moje chute. Chcela som hranolky a pivo. Hej sme vo Vietname, kde to hrá všakovakými chuťami a moje najviac objednávané jedlo sú hranolky. Proste som lazníčka, čo má rada krumpľe.

Dievky sme našli popíjajúce a tancujúce na pláži. Tak sme si dali aj my. Jakubko si odniekiaľ doniesol plážovú- drevenú stoličku (píšem drevenú, lebo plastové je tu všetko ešte aj peniaza). Počúvali sme Paru, Medial Banana a Ramestain. Užívali si západ slnka a kúpali sa v mori.

Najviac pre mňa v tento deň bolo, že sme boli so Slnkom od východu až po západ (s menšou prestávkou na oddych, veď aj Slnko sa občas skryje za oblaky). Aj sme si tak hovorili, že posielame slniečko domov. Také gýčovo krásne. Pekné na dušu.

Išli sme sa vychystať na ubytko – dievky si zdriemli, lebo ich už opilo. My sme sa frajerili.

Chcela som si umyť vlasy, ale nešla nám teplá voda. Domáci ma poslal do druhej kúpelne, tak som šla. Ani tam nešla teplá voda. Tak som si ich umyla v studenej vode. Ono to znie ako blbosť, ale na vlasy som citlivá. Tak sa teším domov na teplú vodu, náš fén a olej.

Vyfintení sme išli pešo na pláž. Išli sme ako takí puberťáci. Cestou sme počúvali ľudovky a tancovali sme si. Inak, keď sme sa rozhodovali, kde budeme tráviť Silvester, ktosi nám povedal, že Mui Ne je grc. Že sú tam samí Rusi a naj*baní backpackeri . Hm. Tak Silvester sme trávili v tom bare, kde nás malý podnikateľský pinďúr oj*bal, s veľkou partiou Rusov kde bol vekový priemer 50 rokov, s pár cudzincami a my sme boli tí backpackeri. Opili sme sa postupne. Celé to bolo také smiešne, že nám to vôbec nevadilo.Volali sme aj domov, aj kamošom, aj sme cikali do mora. Rusi tancovali na Jara Filipa a miesto hlúpeho ohňostroja sme sa pozerali na vatru. Domov sme písali správy „my už máme Nový rok, zatiaľ je dobrý, tak vám ho posielame“

Tak čau starý a vitaj nový.

Ešte sme sa vytančili, pozreli si ruské rodinné prípady v priamom prenose, Jakubko brejkoval a išli sme spať.

Domov sme išli taxíkom. Jakub sa chcel veľmi rozprávať po anglicky, zisťoval históriu a význam mačky, ktorá kyvká labkou. Taxikár odpovedal jes, jes a jes.

Prišli sme okolo pol druhej v noci, ľahla som si a Jakub sa rozhodol s pivom počkať na Nový rok na Slovensku. Tak sme sa o šiestej ráno celý hostel budili na:

„Šťastný Nový rok brááááško, všetko dobréééé. Jóóóój ja ťa mám tak rád…“