Mám rada svoje narodeniny. A viem, že všetci sme pred Vianocami unavení. Ale ja mám tie narodeniny rada, aj keď sú týždeň pred rozbaľovaním darčekov. Chápem, že moji blízki to majú so mnou ťažké. Ako malá som dostávala darčeky: „a to už máš rovno aj na Vianoce,“ alebo „to máš rovno aj s narodeninami.“ A možno práve preto si ich tak rada užívam. A po svojom.

A rada aj rekapitulujem. To ma naučila moja mama. Také sme robili pri silvestrovskej večeri. Rátali sme kto všetko zomrel, kto sa narodil, komu sa čo podarilo. Mesiac po mesiaci.

A teraz sa idem porozprávať sama so sebou. Tak ako sa rada rozprávam s inými.

Čím si chcela byť, keď si bola malá?

Hm. Ja som asi vždy chcela byť aj videná, aj počutá. Bola som veľmi zaneprázdnená a mala som tonu krúžkov. Hrala som na husle ale neverila som si, že by som mohla hrať tak ozajstne. Vedela som aj spievať, aj sa hýbať, aj pekne rozprávať. Asi som vedela, že chcem cez seba rozprávať príbehy. Či skrz javisko, alebo cez texty. Túžila som po tom, aby som vedela pekne maľovať. Že keď mi bolo ťažko, tak by som si sadla so skicárom a maľovala by som. Ale to neviem. Kreslím veľmi smiešne. Ale môj Jakub si dal jednu kresbu vytetovať.

Aké bolo tvoje detstvo?

Bola aj také aj onaké. Ale bolo veľmi láskavé. Mala som svoju opatrovateľku, Tetu Ruženu. S tou som mohla byť svoja. A aj ma k tomu viedla. Dávala mi vždy krásne dary. Chodili sme do Zvolena do divadla, dali sme si rúže a pekné sukne a išli sme aj do cukrárne na koláč. Keď mi bolo doma zle, proste som odišla k tete. Mala som od nej svoje vlastné kľúče na červenej stužke. A cítila som sa tam ako vo svojom kráľovstve. Niekedy som s ňou aj s jej kamoškami hrala karty, popíjali sme čierny čaj s mliekom a jedli k tomu sušienky. A cítila som sa ako malá veľká dáma. Vedela som hrať dobre, občas som aj vyhrala! Teta ma učila byť dámou. A potom starká. To bolo úžasné. Tam som zas mohla byť divoká, zafúľaná a vždy s plným bruškom. Pamätám si, ako mi starká rozprávala rozprávku o Popoluške a občas bola unavená a preskakovala pasáže a ja som ju opravovala. A občas sa predo mnou skryla v záhrade, lebo som mala nekonečno otázok a vždy som sa pýtala! „A starká? A starká? A starká?“

A aká je tvoja dospelosť?

Spokojná. Nemám sa vôbec na čo sťažovať a aj tak sa občas viem. Občas by som chcela viac času pre seba a pre mňa s Jakubom. Myslím si, že je šialené v akom kolotoči žijeme. Občas sme z toho frustrovaní, že si ten život neužívame ozajsky. Ale ono je to o nás a na nás ako si s tým poradíme.

Ako vnímaš to, že si opatrovateľka detí?

Veľmi pozitívne, i keď niekedy veľmi unavene. V tejto práci som sa našla. Veľa som sa naučila o samej sebe. Deti sú nekonečná inšpirácia a vedia nastaviť zrkadlo. Ono ja nie som len tak hocijaká opatrovateľka. Myslím si, že som veľmi vnímavá, že deti o ktoré sa starám, poznám. A nie len tak, že viem, že majú radi autíčka alebo vláčiky. Ale poznám ich potreby, viem aký plač je aký, viem, že je v poriadku ak plačú a viem, že sa netreba kvôli plaču hnevať. Ono keď plačú deti, vždy plačú pre niečo. Pri deťoch som sa naučila oveľa viac vnímať svoje pocity. Lebo oni ich prejavia. Bez ničoho.

Ako si myslíš, že ťa vnímajú deti, o ktoré sa staráš?

Hahaha to je smiešne. Myslím si, že tí dvaja, ktorých mám najdlhšie, tak ma vnímajú ako staršiu sestru, ktorá je veľmi cool. Neviem. Všetky deti, o ktoré sa starám, tak vedia, že som výpomoc a že rodičia sa vždy vrátia. A som pre ne príjemným spestrením. Lebo veď aj my dospeláci máme radi, keď nás zrazu niekto vytrhne z nášho sveta a ukáže nám niečo nové.

Čo si sa za posledný rok naučila?

Lepšie fotiť. Lepšie komunikovať. Lepšie sa o seba starať.

Ale posledný rok bol aj náročný. I keď mohla som stále pracovať, za čo som nesmierne vďačná. Kúpili sme si naše prvé auto, adoptovali psíka. Vlastne sme si začali plniť sny. Tiež už tieto posledné dni tlačím ku koncu.

Čo si sa za posledný rok o seba naučila?

Že som super, mám svoju hodnotu a určite mám svetu čo odovzdať.

A naučila som sa poznať svoj cyklus. A to je zrazu iný svet, keď viem, prečo som taká umrnčaná, ubolená. Niekedy som vďačná za to, že môžem ostať doma a proste len menštruovať a pozerať seriál. Že si tak viem povedať, teraz si poď oddýchnuť, tvoje telíčko to potrebuje.

Čo máš na svojom živote najradšej?

Prítomnosť a magické okamihy. Obyčajnosti, ktoré ma robia mnou.

A čo by si vo svojom živote zmenila?

Nič. Lebo nech sa stalo čokoľvek, všetko ma smerovala do dnešného dňa. S Jakubom, pánom Bubákom, veselou prácou, kamarátmi a kamarátkami. Myslím si, že všetko pekné, čo ma čaká príde a príde v správny čas. Ja totižto verím v intuíciu a verím v to, že keby mám všetko naraz, tak mi z toho možno prepne. Takto, keď mi peknosti prichádzajú postupne, viem si ich viac užiť a hlavne si ich aj viac vážiť.

Čo šibnuté si spravila za posledný rok?

Hm. Ja som šibnutá každý deň. To by vedel Jakub potvrdiť. A aj deti. A všetci to majú na mne radi. Keď nie, vedie mi to dať najavo. Ale chcela som urobiť niečo šibnuté na svoje narodeniny. Napríklad, dať si piercing do nosa. Ale radšej som zainvestovala a začala som si šetriť na dôchodok. A to mi príde sexi dospelácke.

Čo si praješ do svojho ďalšieho roka?

Zdravie. Objatia. Lásku.

Aká Viera si?

Keď som bola malá, tak som svojmu odrazu v zrkadle hovorila: „Ty si tá najkrajšia princezná z Detvy!“

Dne si hovorím, že som superská. Som zodpovedná, mám rada ľudí, mojich ľudí, mám rada, že som vnímavá. Mám rada aj to, že nie som len taká občianka, ktorá sa sťažuje, ale že viem v akej krajine žijem (z toho som občas smutná). Som aj taká, čo vie byť nápomocná. A som aj taká, ktorá chce byť občas iba sama so sebou.

Aká by si chcela byť?

Taká aká som. Jasné niekedy by som chcela byť chudšia, inokedy by som chcela viac cvičiť. Potom by som ešte chcela mať krajšie zuby. A ešte by som chcela vedieť nezabíjať čas. Inak som veľmi superská. A to nie je namyslenosť. To je sebaláska.

Takto sa ja mám za posledný rok svojho života. Aj malá aj veľká. A dnes s láskou myslím na seba. A nesiem sa. A zbožňujem tento deň. A prajem si všetko krásne. A hlavne to zdravie.

Vďaka posledný rok, za všetky peknosti.

Fotila ma Gomboška, moja nová kamoška.

Vďaka ti, že som mohla byť princeznou.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *