Kde bolo, tam bolo. Čo by také byť mohlo? Chcelo byť a aj bolo. Niekedy viac, niekedy menej. Niekedy viac-menej. Kde bolo, tam bolo. Bolo dievčatko. Malé. Malo dva zapletené copíky. A na konci copíkov malo červené stuhy. Usmievalo sa, až sa smialo. A kde bolo, tam bolo toto dievčatko s dvomi zapletenými copmi a na tých copoch boli červené stuhy.

Jedného dňa sa rozhodlo, že nebude len tak, že žiť sa dá aj inak. Nie len tak prežívať zo dňa na deň ako to ľudia robia, lebo tak sa to má. Nie. Ono cítilo, že to ide aj inak. Inak, ako za celý týždeň naplniť kôš na prádlo a v sobotu prať. Že prať sa dá aj cez týždeň a v sobotu sa môže dlho spať.

A tak sa tešilo, že spať bude. Ale nespalo. V sobotu sa dlho nikdy nespalo. Lebo v sobotu sa pracovalo. Lebo sobota je taký deň, že vstaneš, ideš do obchodu, kúpiš chlieb- slatinský, lebo ten je najlepší, aj maslo kúpiš, aj mlieko kúpiš, aj dvacať deka šunky kúpiš, aj dvacať deka údeného syra kúpiš, aj vajcia kúpiš. A možno aj chrumky kúpiš, lebo večer príde návšteva.

A v obchode platíš. Mama ti dala stopäťdesiat korún a ty tŕpneš, či ti to všetko vydá. A vydá, lebo tak to s korunami je. A nákup balíš do prúteného košíka a vajcia dávaš na vrch, aby sa nepobili. Predstav si vajcia, čo sa medzi sebou pobijú. A dievčatko s nákupom kráča domov. Dáva si pozor, aby nespadlo a nerozbilo vajcia. Lebo to by muselo ísť do obchodu ešte raz. A prichádza domov. Otvára dvere a mam kričííí, že joooj zabudla na lístok napísať vegetu. A tak, aj keď dievčatko vajcia nerozbilo, do obchodu išlo ešte raz. Lebo vegeta musí byť. Veď to je od slova veget a ten cez víkend je. A vegeta sa dáva do nedeľnej polievky. A bez vegety by to nebola nedeľná polievka. Tak dievčatko kráča do obchodu.

Potom, keď už príde z obchodu, utiera prach vo svojej izbe. Všetky poličky musíš vyprázdniť a najskôr utrieť prach jarovou vodou a potom prontom proti prachu. A potom utieraš prach aj v obývačke. A tam dávaš na veci pozor. Lebo v obývačke sú sošky, také sošky anjelikov. Čo také sošky anjelikov robia? Stoja v poličke a akože dávajú pozor? Alebo keď obyvatelia bytu nie sú doma, tak sa sošky medzi sebou rozprávajú?

Dievčatko si to myslelo. Hej to, že sošky anjelov sa medzi sebou rozprávajú a preto ich poukladalo vždy tak, aby na seba dobre videli. Aby nikto nikomu nebol chrbtom a aby sa im dobre rozprávalo. A tak isto uložilo aj svoje hračky v izbe. O tých si myslelo, že ožívajú v noci. Lebo noc je čarovná. Aj deň je čarovný, ale noc ma v sebe mágiu. Asi to bude hviezdami. Svietia. Svietia do života ľudí, ktorí sa pozerajú hore. Inde ako tí, ktorí sa pozerajú len pred seba. Lebo keď sa pozeráš hore, zakopneš a spadneš. Ale to nevadí. Lebo na chvíľu si bol vo hviezdach a je čas byť zas na zemi.

A takto si vymýšľalo príbehy. A stále a dookola. Keď kráčalo ulicou a ešte neboli empéštvorky ani empétrojky, ani telefóny neboli a ani telefóny so slúchadlami neboli. Keď sme viac boli, ako sme neboli. A tak počúvalo svoje myšlienky a tie boli smiešne. A vymýšľalo si. Že je princezná. A je najkrajšia ale je aj dobrá. Že ľudia sú len dobrí a všetci sa na seba usmievajú. A že raz príde princ a budú sa mať radi. Mať rád. Tak ozajsky.

Myslíš si, že v živote je to tak ako v rozprávkových knižkách? Že bozk z pravej lásky dokáže zničiť kliatbu? Že dobro môže vždy zvíťaziť nad zlom? Je to dnes ešte tak? Dievčatko tomu verí. Verí, že ľudia vedia byť dobrí, aj keď poznalo veľa ľudí zlých. Verí, že každému vo vnútri bije srdce a aj keď je skazené, nájde sa tam kúsok. Kúsok srdca bijúci pre lásku. A tá láska môže byť akákoľvek.

Láska môže byť k práci, k životu, k priateľom. A bez lásky to v živote nejde. Lebo my to potrebujeme. Mať radi. Niečo. Niekoho. Lebo sme potom šťastnejší. Si šťastný, keď ťa niekto objíme. Si. Aj ja som.

A dievčatko malo objatia rado. Najradšej objímalo svoju starú mamu. Lebo stará mama bola veľká a objatie nekonečné. Preto nekonečné, lebo dievčatku sa pri objatí nespojili ruky, lebo stará mama bola veľká. A tak to objatie pokračovalo kdesi ďalej. A stará mama objímala silno. Niekedy sa dievčatku až zastavil dych. Ale iba na tú chvíľu. Objímaciu.

Ale späť k sobote – robote. Dievčatku vždy trvalo dlhšie, kým poupratuje. Lebo ono si tie svoje príbehy vymýšľalo a hralo sa. Aj so soškami anjelov sa hralo, ale iba keď ju nikto nevidel. Lebo so soškami sa hrať nemá. Lebo sošky sú vzácne. Vzácnejšie ako detská radosť. A niekedy čas strávený v obývačke preťahovalo, lebo si pri tom mohlo zapnúť televízor. A to bol jediný čas, kedy to nerobilo potajomky. Kedy sa nemuselo báť, že ju niekto odhalí ako sa pozerá na rozprávky. Pozerať sa na rozprávky. A potom byť v rozprávke.

A keď už dievčatko doupratovalo a práčka vyskákala všetky várky a oblečenie bolo rozvešané po celom byte, a voňal obed a hralo rádio Slovensko a na plávajúcej podlahe si musel dávať väčší pozor, lebo bola pozmývaná špeciálnym prostriedkom a keď už bola tá sobota poobede a v meste boli obchody zatvorené a mohol začať veget, tak nezačal. Dievčatko malo program aj cez víkend. Dalo si obed. Nejedlo veľa. A keď jedlo, trvalo mu to najdlhšie z celej rodiny.

A keď zjedlo kúsok špagiet, a tie jedlo s grankom, lebo syr a kečup mu nechutili, tak sa oblieklo a išlo. V sobotu malo skúšku zboru. Spievalo čo jej hrdlo ráčilo. A potom sa tam aj hralo. Len aby doma nebolo. Lebo doma až tak dobre nebolo. Lebo doma by byť dobre malo. Domov. Ty na čo myslíš, keď sa povie domov? Lebo ja myslím na bezpečie, na miesto, kde sa môže plakať aj smiať zároveň. Miesto, kde sa v sobou ráno jedia croassanty s maslom, medom a pije sa k tomu kakavko. Miesto, kde sa pozerajú rozprávky. Lebo svet zachránia rozprávky.

A keď rástlo, a bolo doma, tak sa hralo, alebo si čítalo, alebo hralo na husliach. Hralo tak, že si pustilo cédečká všetkých možných ľudových pesničiek a hralo. A predstavovalo si, že hrá na veľkom pódiu. A hralo a niekedy aj struny trhalo. A hralo a bavilo ju to. A hralo a niekedy si aj spievalo. Dievčatko s dvomi zapletenými copmi na ktorých malo červené stuhy.

Stálo vo svojej izbe, zhaslo si svetlo, lebo tma je čarovná. Do rúk zobralo husle. Zatvorilo oči, aby tma bola ešte väčšia. A hralo. Najradšej hralo pesničky, ktoré v sebe ukrývali príbeh a ono si ho domýšľalo. A tak stálo v izbe a hralo. A do izby prenikali svetlá malého mesta. A potom raz dohralo. A už hrať nechcelo.

A potom už ani stuhy nosiť nechcelo. Ani dva copy už nosiť nechcelo. A v nedeľu už ani do kostola chodiť nechcelo. Ani obedovať už nechcelo. Len byť zas malým dievčatkom chcelo. Ale už nebolo.

Kde bolo, tam bolo, je. Dievčatko je. A rado aj je. A copy občas nosí a aj stuhy nosí a rado sa nosí. A rado sa pekne oblieka. A rado sa má. A vyzerá mlado. Vyzerá tak na sedemnásť, cíti sa dvadsať a v skutočnosti už má viac. Ale nevyzerá. A je samo sebou. A pri ňom je samo sebou ešte viac, ako býva pred niekým iným. Pri ňom je. Takou svojou.

Kde bolo, tam bolo. Bolo, že rozprávky sa rozprávali iba deťom. Hlavne deťom a iba deťom. Ale dospelí ich potrebujú ešte viac. Lebo zabudli, kým boli. Že šťastnejšími boli a bez starostí boli . A starosti s vekom sú, to je prirodzené. Ale vrásky od smiechu sú krajšie než tie od starostí.

A keď sa mu pozeralo do očí. Do jeho hnedých, tuho, tuho, tuho, tuho hnedých očí, videlo, že sa smejú. Aj tie čiarky okolo očí sa smiali. Smial sa celý. A rád sa smial na nej. A ona zas mala rada, keď sa na nej smial. A tak dookola.

A kde bolo, tam bolo, dievčatko pralo aj cez týždeň. Pralo keď bol, čas, lebo čas skôr nebol ako bol.A v sobotu dlho nespalo. Lebo sobota je pracovný deň. V sobotu bol čas na nákup, čas na varenie. A rado pieklo. Toto dievčatko, ktorému celý život doma hovorili, že je ľavé, pieklo. Pieklo také koláče, že veľmi dobré. A bez váhy  a váhania a za chvíľu a z lásky. Lebo tá láska je. A keď je láska aj my sme. A hej, meníme sa. Lebo tak to je. A striháme si vlasy. A maľujeme obočia. A trháme obočia a potom zas maľujeme. Lebo takí sme.

A keď už bolo, tak byť mohlo. A život bol podľa predstáv. Lebo dospela? Lebo tak bolo. A ešte. Lebo našla hrdinu. A on bol hrdinom rád. A bral to vážne. Lebo byť hrdinom vážne je.

Hrdina, wikipédia píše: odvážny, udatný človek, ktorý vykonal veľký skutok, bohatier. Ústredná postava literárneho, filmového diela alebo počítačovej hry. V slovenčine – mužský skloňovací vzor. V jednoduchosti povedané, niekto so zázračnými schopnosťami. Niekto, kto dokáže zmeniť to, čo bolo.

Hrdina, ona píše: človek, ktorého môže objať. A objala ho hneď, ako ho stretla. Človek, ktorý ju vybozkáva aj keď je umrnčaná, usoplená a smrdí. Človek, s ktorým sa smeje. Veľa a často. Človek, vedľa ktorého rada zaspáva a ešte radšej sa zobúdza. Človek, ktorý je jej inšpiráciou. Človek, ktorý jej pomôže. Človek, s ktorým smiešne kráča po prechodoch. Človek, ktorý je. On.

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno dievčatko s dvomi zapletenými copmi, na ktorých malo červené stuhy. Toto dievčatko snívalo. Snívalo o živote. O tom, že láska je. Že ľudia sú dobrí. A že každý človek má rád objatie. Snívalo o tom, že raz bude veľká a bude sa každý deň usmievať. A kde bolo, tam bolo, je. Je dvadsiaty štvrtý december, dievčatko má dvadsaťštyri rokov. A naozaj občas nosí dva copy. A smeje sa každý deň. A má rado svet. A svet zas ju.

Kde bolo, tam bolo, dievčatko verilo v rozprávku a našlo princa. Čierneho princa. To bola jej obľúbená sladkosť, kým ešte sladkosti jesť mohla. A kde bolo, tam bolo, princ ju má rád a ona rada princa.

A ďalej neviem, to je iba začiatok našej rozprávky.

Šťastné a veselé, ďakujem, že ste so mnou. Prajem nám hlavne veľa zdravia a pokory. A rozprávky.

S láskou

V.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *