Sme doma. Po dvoch týždňoch spolunažívania sa zajtra vrátime každý do svojej práce. Ráno vstaneme, jeden z nás (väčšinou Jakubko) vyvenčí pána Bubáka, dáme si raňajky a pôjdeme po svojom. Cez deň si párkrát zavoláme, lebo my to tak robíme. A večer sa stretneme v objatí.

Čo nám dali posledné dni?

Znovuobjavila som seba. To, odkiaľ som, kto vo mne je, čo vo mne je, čo rada robím, čo mi ide, čo ma napĺňa, čo rada počúvam, čo rada čítam, o čom sa rada rozprávam.

Vianoce sme oslávili s Jakubovou maminou v našom menšom dvojizbovom byte. A zmestili sme sa. Inak ja vždy myslím na to, ako sa moja starká aj s jej rodinou zmestili na pár metrov štvorcových. A dobre bolo. Inak návšteva tety vo mne spustila zvláštno-krásne spomienky na to, keď k nám domov na Vianoce prišla starká. Videla som tie tašky, ktoré si starká vždy doniesla, videla som aj to, aká bola nesvoja, že kde si môže sadnúť, čo môže chytiť aby nič zlé neurobila, videla som aj to, ako sme jej vyberali jej modrú havajskú nočnú košeľu z vrchnej poličky maminej skrine v spálni. A videla som aj seba malú, ako starkej s nadšením všetko ukazujem, len aby videla, čo všetko viem, čo všetko doma máme. A úplne rozumiem aj strakiným slovám:

„Dieťa moje, mne ti aj tak najľepšie doma, samej.“

Po prázdninových Vianociach, sme sa zmenili na chalupárov. S plným autom jedla, aj pitia, aj batohov, aj psa, aj nás, sme sa vybrali na chalúpku. Nie je naša. Bola z lásky požičaná. A za to sme nesmierne vďační. Lebo práve to sme potrebovali. Byť niekde mimo mesta, mimo ľudí, mimo informácií, mimo všetkého. Inak do posledného dňa som tŕpla, či odídeme, či neochorieme. Na chalupu sa k nám pripojil aj Jakubov najlepší kamarát. Všetci sme mali pcr testy a všetci sme sa izolovali. Také boli podmienky. A nie preto, že by to povedala vláda. Ale preto, že nám osobne to prišlo najmúdrejšie. A ešte raz píšem. Do posledného dňa sme všetko zvažovali. Aby dobre bolo.

Chalupa, deň prvý

S príchodom sme meškali, pretože ja, ktorá nikdy nič nezabúda, som zabudla ľadvinku u Jakubovej maminy, kde som mala kľúče. Síce sme sa vracali, nikto sa na mňa nehneval. Iba ja na seba. Vo Zvolene sme sa zastavili v Kauflande, dokúpili jedlo, pitie, pre Bubáka pipetu na vonkajších parazitov a išli sme. A tŕpli sme, lebo teda my máme malé auto a cesta na chalúpku je skôr pre auto veľké. Teda aspoň s vyšším podvozkom. Ale dali sme to. Nabalení, cez pole.

V telefóne som mala presný postup ako otvárať chalupu. Kedy pustiť vodu, kedy elektriku, kedy bojler, kedy čo. No v prvom rade bolo treba zakúriť. A v tom som dobrá ja. Teplomer v dome ukazoval -4. Takže sme popri kúrení, sediac v bundách, šťastlivo popíjali džin s toňikom. Akonáhle som tam, odkiaľ pochádzam, zdivočiem. Inak rozprávam.

Takže prvý deň sme popíjali, kúrili a hrali sa. Jedli sme ešte polievku z domu. Mám viac strachov. Či budeme mať dosť jedla a či sa odtiaľto v zdraví dostaneme. Aj s podvozkom.

Chalupa, deň druhý

Ráno sme sa zobudili do snehu. A zase som v sebe cítila malé dievča. Dalo sa mi kričať. Snežííí. Snežííííí. Bežala som von. Pán Bubák sa tak veľmi tešil. Asi ako ja.

Večer sa nám podarilo vyhriať chalupu na 16 stupňov, okolo piatej ráno som ešte podložila. Nie, neboli sme tak dlho hore. Proste som sa zobudila, že treba podložiť. Bez budíka.

Cez deň sme sa išli prejsť. Husto snežilo a bola hmla. Nechcela som ísť ďaleko od domu, že by sme sa nestratili. Vyzeralo to ako v rozprávke. Ako voľakedy v zime. Ako keď bolo normálne, že Katarína bola na zlate, a potom aj Vianoce boli na zlate. A vŕzgalo pod nohami. A mráz zachádzal za prsty. A mala som červené líca aj červený nos. A síce bola vonku zima, vo mne bolo teplo. Rozmýšľam, že možno ako príroda, aj my potrebujeme precítiť všetky ročné obdobia. Aby sme boli. Aby sme si aj oddýchli, aj sa vyšantili, aj zakvitli.

Doma sme už nerobili nič. O štvrtej je tma. Ale taká tma, že nevidno ani na krok. Ale za to vidno hviezdy.

Chalupa, deň tretí

Ráno sme sa zobudili a zistili sme, že nejde elektrina. A keďže nešla elektrina, čoskoro nepôjde ani voda. Len to, čo je v bojleri. Rozmýšľam, ako dlho asi takýto výpadok trvá. V noci bol veľký vetrisko a asi dade odpálilo vedenie. No nič, počkáme.

Vyhlásila som núdzový stav. Voda sa môže používať len po trošky. Len na pitie a varenie. Pri najhoršom si prevaríme sneh. Cikať a kakať sa môže von.

Umývam si zuby a zisťujem ako málo mi stačí. Aj tvár si viem opláchnuť len pár kvapkami vody.

Počasie sa polepšilo, je okolo obeda. Ideme do obchodu, kúpiť aj vodu, aj pivo. Cesta do obchodu trvá pol hodinu. Cez pole, hore kopcom, dole kopcom. Ideme aj popri družstve a voľačo tam smrdí. Keď sa pozriem lepšie, rozpoznám mŕtve kravy. Ležia tam jedna cez druhú, v malej drevenej búde. Ideme aj popri mojej tete, tak jej z cesty kývame na balkón. Hovoríme si, že to je divná doba. A veru je.

V obchode. Pýtam sa, či majú salámu:

„Aľe ľen v celku, nejde eľektrika.“

Jakub si pýta vajíčka.

„Idem vám zať.“

Mám rada podpoliansky dialekt. Mám rada obyčajnosť v slovách.

Z obchodu kráčame domov. Snáď nám zatiaľ nevyhaslo. Už sa aj stmieva, aj cítiť mrázik. Pri mŕtvych kravách zastavilo veľké auto. Pán ich prišiel naložiť. Jakub to chcel odfotiť.

„Joj, toto netreba natáčať.“

Odišli sme.

V dome nevyhaslo. Elektrika stále nešla. A nám v tom došlo, že sme zabudli na sviečky. Skúsenosti. Začali sme krájať cibuľu na guľáš, aj krumpľe škrabať, aj cesnak bieliť. Variť sa dá na špoherte, prežijeme. A keď už sme začali variť, opravili aj elektriku. Počas večera ešte párkrát vypadla, ale guľáš sa navaril. A bol vynikajúci.

Chalupa, deň štvrtý

Som stále vo väčšom strese, ako sa odtiaľto dostaneme. Elektrika ide, môžeme kakať dnu. To ma trošku upokojuje. Akože ja nie som nejaká rozmaznaná. Len náš pes rád žerie hovná. Tak nech si žerie svoje a nie tie naše. Alebo najlepšie žiadne.

Jakubko vybavil reťaze. Doniesli nám ich kamaráti. Vo všetkej covidovej počestnosti.

Dnes sme ešte jedli úžasný guľáš. Ja sa ale obávam, že jedla máme málo. Chlapov som vyslala do obchodu. A ja som zatiaľ upratala. Počúvala som rádio Regina. A asi som si aj pospevovala. Aj som si zatancovala. A na konci tohto všetkého som si otvorila pivko.

Večer sme pozerali film. Prvýkrát, čo sme využili počítač a reproduktor. Inak nám celkom vyhovuje atmoška rádia a hovorené slovo. Pozreli sme si Requiem pro panenku. Veru sme si viac razy povedali, aké je to divné, odporné. Aj sme nadávali. Ja asi viac, ako Jakub.

Večer sme sa hrali. Dookola sedmové karty a spoločenskú hru Päť sekúnd. Veľmi dobrá, odporúčam. Zatiaľ všetko vyhrávam. Ale mám aj šťastie v láske.

Chalupa, deň piaty

Dnes je Silvester. Všetko, čo si prosím v tento deň je, začať ho s východom slnka.

A tak sa aj stalo. Ráno sme sa išli prejsť. Síce sme východ slnka nevideli, lebo slnko bolo kdesi za oblakmi, som rada, že sme ho aspoň privítali. A chcela som to kvôli tomu, lebo minulý rok sme na východ slnka vstávali o štvrtej ráno. Na rozpadnutom džipe sme sa vyviezli na duny. Sledovali sme, ako slnko lúčmi objíma Zem. Bolo to veľmi magické. Začať posledný deň v roku s východom a ukončiť ho so západom. Minulý rok na dunách a pri mori. Dnes v kopcoch, so snehom.

Dnes nebudem rekapitulovať, lebo to som robila pred pár dňami na moje narodeniny. Vtedy pre mňa začína Nový rok.

Po prechádzke sme si dali raňajky a pustili rádio. Vypočuli sme si dve rozhlasové hry. A objavili sme ich čaro. Cez deň sme prelaďovali medzi stanicami, ktoré nás vedeli naladiť. Občas rádio Regina, inokedy nejaké maďarské rádio s krásnymi operami, alebo čardášmi. Smiali sme sa na Silvestrovskej časti „Skúška sirén“ na rádiu Slovensko. A takto dookola. Sme sa ladili.

Dnešný deň je inak smiešny. Lebo sa naň všetci tak veľmi sústredia. Teda ja ani neviem aký je dnes deň. To znamená, že dobre oddychujem, keď som sa stratila v dňoch.

Hrali sme sa šarády a smiali sa tak, že sme plakali. Hrali sme aj karty a zas som vyhrala. Navarila som hríbovú, veľmi dobrú polievku. Ale povedala som, že sa trošku zdrcla, lebo tak sa mi zdalo. Pred večerou sme každý poďakovali. Každý po svojom, každý za svoje. Na slávnostný večer som si okolo seba (mala som na sebe termo tričko aj legíny) obmotala deku. A hrala som sa, že mám sukňu. A keď sa mi dalo, tak som tancovala a keď sa mi nedalo, tak som netancovala.

Nepila som. A to bolo veľmi super. Chcela som ísť spať s čistou mysľou a rovnako tak som chcela vstať na Nový rok.

Polnočný „obrad“ bol trošku tragi-komický. Celý večer sme dávali pozor na pána Bubáka, lebo z vedľajších chát sa ozývali petardy-retardi. No keďže Marek a Jakub boli trošku pripití, podarilo sa mu ujsť von. A ja som sa ako inak vystresovala. Našťastie sme ho rýchlo chytili a ja som s ním ostala sedieť vo vnútri a chalani si odpálili fľašu šampanského von. Ja som držala Bubáka na rukách a z rádia začali hrať známe začiatočné tóny pesničky Hepy Ňjú Jír. A ja som sa rozrevala. Lebo sa mi dalo.

A plakala som a hovorila som:

„Ja by som si veľmi želala, aby v Novom roku už nezomieralo toľko ľudí len tak. Aby sme boli viac empatickí, všímaví, nesebeckí. Aby sa ľudia nestretávali sami od seba, nie kvôli nariadeniam. Aby sme mysleli na doktorov, doktorky, sestričky, bratov. Všetkých ľudí, ktorí sú v prvej línií. My si teraz popíjame šampanské… a oni zachraňujú, alebo niekomu oznamujú, že váš brat, sestra, otec, mama, starká, starký, ujo, teta, sesternica, bratranec, šéf, šéfka, kolega, kolegyňa, pani, ktorú ste stretávali pred obchodom, pán, ktorý predával notabene, že títo ľudia sa nedožili nového dňa.“

A keďže mám aj šťastie v láske, môj Jakub mi len povedal:

„Daj to zo seba všetko von…“

Takže Nový rok bol asi aj smutný, uvedomelý.

Chalupa, deň šiesty

„Ako na Nový rok, tak po celý rok…“ a ja som rada, že som vstala s čistou mysľou.

Ráno sme začali s východom slnka. A dnes to slnko ozaj vyšlo. Pred chalúpku sme si rozložili obrovskú detskú podložku a dali si pár jogových privítaní slniečka. Nabili sme sa, postískali sme sa.

Dnes bol najkrajší deň zo všetkých. Jakub s Marekom dali dokopy veci okolo chaty – poviazali tujky, zrezali brezu, ktorú zlomil vietor, narobili triesky. Ja som bola sama vo vnútri s rádiom Regina. Počúvala som aké zvyky sa kde robia. A upratovala som a trošku som tŕpla, či nebudú hovoriť, že keď na Nový rok Vierka milá upratuješ chalúpku, nebudeš už vyhrávať spoločenské hry. Nič také som nepočula, tak som aj okná umyla. A bolo mi dobre. Zamestnať na chvíľu ruky a vypnúť hlavu. To mi bolo treba.

Na večeru som uvarila šošovicu s ryžou a šalátom. Lebo cez deň som počúvala o tom, že keď na Nový rok budeme papať šošovicu, tak budeme mať peniažky. A takú večeru som vystrojila, že sme sa veru oblizovali až za ušami.

Chalupa, deň posledný

Dnes nás čaká presun do Bratislavy. Na raňajky sme mali „všetko čo ostalo v chladničke“. Zbalili sme sa, poupratovali. Jakub s Marekom nahodili reťaze. Napratali sme auto. Zamkli. A mohli vyraziť.

Najviac stresujúci zážitok, bol celkom adrenalínový a keby nemáme reťaze, tak by sme na chalupe museli ostať. Čo by nám možno ani nevadilo. Ale stále máme aj iné povinnosti.

Šmýkalo nám zadok. Aj som občas mala stiahnutú riťku. Ale Jakub to dal. Vyhodili sme smeti a pobrali sa domov.

Je dnes. Sme doma. Počúvali sme rozhlasové hry, ale cez rádio to má väčšiu atmošku. Oprali sme. A sme.

S hrdosťou hovorím, že všetko, čo sme si pred Vianocami kúpili na jedenie, sa zedlo. Nič sa nevyhodilo. Po tom som túžila. Mať len toľko, koľko nám bude naozaj treba.

Chalupárčenie nám dalo veľa výhľadov. Aj pokoru. Aj to, koľko málo stačí k prežitiu. Aj to, aké to je byť na samote sám. Aj aký je oheň dôležitý. Dôležitejší než pekné vlásky. Ako je jedno, čo máme na sebe. Keď máme lásku v sebe.

Rok 2020 bol. Máme rok 2021. A prajem nám veľa zdravia, veľa kritického myslenia, veľa zaočkovaných kamarátov a kamarátiek, blízkych, neblízkych.

 A veľa skutočných objatí.

Ďakujem, že ste ma čítali v minulom roku.

Budem písať aj v tomto. Bude čo čítať.

S láskou

V.