To keby som vedela. Teraz odnikiaľ nikam. Doma byť. A kde je doma?

„Doma je už niekde inde než doma.“

To je moja obľúbená a často používaná veta.

Sú ľudia, ktorí sa veľmi radi domov vracajú a sú aj takí, ktorí si ho v sebe nosia, sú takí, ktorí ho nemajú, sú takí, ktorí po ňom túžia.

A som ja, ktorá ho našla.

Asi som svoj domov našla vtedy, keď som našla aj samú seba. Trvalo to. Od mala som utekala z domu. Keď doma dobre nebolo, zbalila som sa do batôžka a povedala som:

„Idem k tete Ružene,“

to bola moja láskavá opatrovateľka, ktorá mi dala kľúč od jej bytu. Bol zavesený na červenej stužke. Mohla som tam kedykoľvek prísť. A ja som aj kedykoľvek prišla. Byt bol malý, ale pre mňa to bolo obrovské kráľovstvo.

Párkrát som ušla, keď sme boli u starkej na prázdninách a každé poobedie narúšal príchod môjho otca. Šikovne som si prichystala bicygľu k malému oknu vtedajšej pivnice. Keď sa o pol štvrtej poobede objavil, proste som utekala do pivnice, vyskočila cez okno a ušla. Zabudla som na topánky ale nevadilo mi to. Zafúľaná som bicygľovala po ceste, okolo Hrončeka, nabrala som rýchlosť dolu kopcom aby som hore kopcom popri tetky od Paľkov nemusela veľmi šľapať. Utekala som do Halajov, tam som mala tetu Maju. Bola mladá. Večne som ju otravovala. Nemala to rada. Ale dodnes ma má rada. Ostala som tam dakedy aj tri dni.

Inokedy som ušla, keď som chcela robiť niečo iné, čo sa v Detve nedalo. Chcela som študovať hudobno-dramatické umenie. Veľmi som chcela zmeniť svet skrz umenie. Túžila som rozprávať o veciach „o ktorých sa nepatrí“. Túžila som po tom, aby sa na mňa ľudia pozerali a aby ma počúvali. A aj som to urobila. A keď som sa víkend čo víkend vracala do malého okresného mesta, cítila som, že si nerozumieme. Lebo ja som zrazu chodila do Divadla Andreja Bagara, videla som tam krásne príbehy, silné myšlienky. Potom som objavila Staré divadlo Karola Spišáka, keď tam ešte bolo vetešnícke vedenie. Učarovalo mi to. Videla som hercov a herečky, ktorí hrali aj desať postáv naraz, lebo v bábkovom divadle sa to dá. Bábkové divadlo nie je len o tých ponožkách – maňuškách na rukách. Ono sa dá vyjadrovať všakovako. V divadle sa môže stať čokoľvek, v bábkovom divadle sa to udeje o to čarovnejšie. Bavilo ma, že mnohokrát nebolo všetko vypovedané a že som mohla viac a viac rozmýšľať o tom, čo som videla.

A zas tomu doma, tam odkiaľ pochádzam nikto nerozumel. Ono je to aj v poriadku, lebo to nemali odkiaľ vedieť. Len ja som sa tak veľmi o tom chcela rozprávať. A oni, tí z domu sa zas chceli o svojom rozprávať. A sme si nerozumeli. Inak doma sa aj báli, že keď som ušla tak ďaleko na západ (do Nitry), že sa pokazím. Mne sa inak kaziť vôbec nechcelo. Mladý človek vysrstí hocičo. Necíti zodpovednosť. Učí sa to. Jasné, že sme sa aj opili, aj nás z intráku vyhodili. Pre mňa bolo ale niečo neuveriteľné stáť v štúdiu, s hereckými svetlami, vymýšľať, sedieť so scenárom a ceruzkou… Bola to iná stredná škola. A to si o svojej strednej škole môže povedať každý. Lebo každá škola je iná. Nerobila som problémy. Nemohla som sa vrátiť späť. Veď v Detve nie je ani divadlo.

Potom sa mi podarilo ujsť ešte ďalej. Vysnívala som si, že ja budem robiť také superské divadlo, ako sa robilo v tom Starom divadle. Dala som si prihlášku na VŠMU a zobrali ma. S vekom prišla aj zodpovednosť. A ja som si stála za svojím, že domov sa nevrátim. Našla som si brigádu a celé leto pred nástupom na VŠMU, som poctivo skladala tričká v NewYorkeri. Potom som ich tam skladala ďalšie tri roky po večeroch aj po víkendoch.

Bola som zbalená v pár kufroch. Počas vysokej školy som kočovala z bytu na byt, z jednej mestskej časti do tej inej. Na chvíľu som kvôli láske bývala v úplne inom meste. Až som našla domov. Našla som priateľstvo. Našla som vďaka priateľstvu seba. Žili sme v Starom meste, blízko trhu, blízko rozhlasu, blízko všetkého. Aj keď sme boli každá odinakiaľ, každá s iným príbehom, každá s inou vierou, každá svojbytnou. Boli sme múzami. Krásnymi múzami. Tak som nazvala náš internet a tak sme sa nazvali aj my. Vedeli sme, že k sebe patríme. Po večeroch, keď sme sa konečne stretli všetky doma, rozprávali sme sa aj o divadle, aj o hudbe, aj sme klebetili, aj sme víno popíjali. Krásne múzy- bohémky. Dnes s láskou spomínam na to, ako sme sa vedeli aj v strede týždňa odtrhnúť z reťaze. A ráno sme išli do školy. Do tej vysnívanej školy. Ktorá až taká dobrá nebola ale to nevadí. Aj to bola skúsenosť.

Na byte sme bývali dve z bábkariny a dve z činohry. Jeden rok tak vyšlo, že sme s Dáškou robili na spoločnom predstavení. Ja z bábkariny a ona z činohry. A bol to obrovský problém. Lebo vraj tá z činohry, nedokáže robiť bábkarinu. Hlúposť. My ľudia sa tak radi nálepkujeme a škatuľkujeme. Tá z činohry dokázala navnímať moje texty a moje pohyby. Povedala, v čom budem vyzerať najlepšie nie ako Viera. Ale ako Piaf s vierou v sebe. Hej my sme normálne urobili Project Piaf a viem, že to bolo veľmi dobré. Aj keď sa povedalo, že to nebolo. Keby bolo keby, dnes by som vedela inak povedať.. Dnes by som povedala:

„Neľutujem nič… Ani ako Viera, ani ako Piaf…”

Potom sme ešte robili iné, akože absolventské predstavenie, ktoré skončilo veľkým fiaskom a bola som v ňom otrasná. Najlepší na tom všetkom bol trailer, ktorý točil už vtedy môj frajer Jakub. Volalo sa to Američan čínskeho pôvodu. Ono to nebol zlý príbeh. Ono to bol veľmi dobrý a silný príbeh. Mám rada, keď sa divadlo robí úprimne. Volám to, že „cez seba“. Myslím, že v tom procese sme všetci zabudli na seba. Príbeh bol taký obyčajne krásny a boľavý zároveň. Všetci sme ho už zažili na vlastnej koži. Keď sme cítili, že niekam by sme patriť mali, ale okolie si myslelo opak. Mladý chalan, Číňan, vyrastajúci v Amerike. A aj keď vedel aj po anglicky, aj keď tam vyrastal, stále to bol ten, ktorý má šikmé oči a a má jesť paličkami. V texte sa hovorilo:

„Stať sa môžeš kým len chceš, ak si ochotný vzdať sa svojej duše…“

Veľmi smutné. Ja som do Bratislavy neušla aby som sa vzdala vlastnej duše, aj keď som možno občas mala na mále. Škoda, že sme sa v príbehu nerýpali viac. Škoda, že sme text neanalyzovali viac. Lebo keby sme, vedeli by sme, že každý jeden z nás je obyčajne odlišný. Ja zo stredného Slovenska, niekto z východu, niekto z juhu, niekto zo západu, niekto zo severu. A možno by sa nám aj s väčšou ľahkosťou hralo. A aj žilo. A aj keď sme boli všetci odinakiaľ, všetci sme mali spoločný cieľ. Odohrať príbeh o Američanovi čínskeho pôvodu.

Do Bratislavy som ušla za väčším pochopením, lebo som sa chcela rozprávať o divadle. Dnes tu žijem ôsmy rok. Bývame stále pri rozhlase, v byte, ktorý som si raz vysnívala. Sme tu traja, ja, Jakub a náš pes, pán Bubák. Nazývame to tu domovom. Zdravím sa so známymi v kaviarňach, poznám ich majiteľov. Chodím na trh a viem, že Cilka predáva najúprimnejšiu zeleninu. Rada chodím po meste pešo. A občas zvádzam preteky s emhádečkou. Som rada, že sa vyznám a som rada, že tu mám svoje obľúbené miesta. Najviac šťastná som, že v susedstve bývajú moje drahé kamarátky. Vieme sa stretnúť v nedeľu večer v obľúbenom podniku, kde nás obslúži a pivko si s nami dá ďalšia kamarátka, ktorá tam pracuje. Dokonca poznáme aj susedov. Nie len z poschodia, nie len z vchodu, nie len z vnútro bloku. Ale aj z toho ďalšieho vnútro bloku. Ľudia sú tu odvšadiaľ. Značky áut nezdobia len ešpézetky BA. Je tam aj Martin, aj Košice, aj Trenčín (to sme my), aj Michalovce tam stoja.

Mala som šťastie, že moju inakosť v Bratislave nikto nekomentoval. Aj keď sa občas niekto smial, že „som z Korytááárok“, ja som to len radostne zopakovala, že áno ja som z Korytááárok“.

Často, my prisťahovalci, počujeme od našich doma:

„… a to vy v tej Bratislave“.

No čo my v tej Bratislave. Ja viem čo. Bublinkujeme sa. Jakub mi dnes pri večeri povedal, že je rád akými ľuďmi sa obklopujem, lebo ma posúvajú vyššie. Hej, teším sa, že mám vo svojom okolí ľudí, ktorí sú vďaka svojej práci a úsiliu úspešnými. A nie tak smiešne úspešnými. Ale tak ľudsky.

A nie, nezabudla som ja krava, že som teľaťom bola. Veľmi si vážim to, odkiaľ pochádzam. Aj teraz, popri písaní počúvam ľudové pesničky. Nemám sa za čo hanbiť. Pod Poľanou som sa narodila a tam som vyrastala. Keď ma raz Jakub zažil hrať na husliach v dedinskej krčme s chlapmi, pálenkou, klobásami, neveril vlastným očiam, kto to tam stojí. Ja, divoká, roztatárená. Často vo svojom vnútri zacítim dedinu. Síce som neznášala robiť v záhrade, dnes si chcem vlastnú záhradku spraviť doma na balkóne. Vážim si poctivú prácu remeselníkov. Je mi ľúto večne trpiacich žien. Mrzí ma otrasné školstvo, ktoré deťom z iných kútov Slovenska nedáva dobrý štart do života.

Na vysokej škole sme mali predmet psychológia, kde sme rozoberali váhu slova. Často slová používame len tak. Nazývame sa kadejako. A vie to byť aj urážlivé a ponižujúce.

To sú tí cépečkári, ktorí si od mamy a starkej nabalia aj posledné. A čo. Veď tie mamy aj staré mamy ťažko drú, aby ich deti mohli ujsť do väčších miest za lepším životom.

To sú tí paštekári. Aj to ma mrzí. Poznám ľudí z Bratislavy. Nie sú zlí. Ani namyslení. Sú obyčajní. A tak veľmi by chceli mať to, čo majú ľudia z dedín a malých miest. Ticho. Pokoj. Vypestovanú paradajku z vlastnej záhrady.

Je jedno odkiaľ sme. V prvom rade sme všetci ľudia.

Počas prvej vlny covidu, keď sa šírili podivuhodné správy o tom, že Bratislava sa zatvorí, sme sa chceli presunúť do Detvy. Moji rodičia tam majú byt. A majú aj dom v Korytárkach. Mali sme ísť do toho bytu, tak chcela mama. Ale otec povedal, že nie. Lebo on je rizikový pacient a potrebuje svoj byt. A aby sme ho my z Bratislavy nenakazili. Ani byt, ani jeho. Na moje vlastné prekvapenie som to zobrala ako fakt a prijala som to. Predsa len, je to jeho byt. A hovorím, doma je už niekde inde, než doma.

Prišlo mi smiešne, ako sa ľudia z iných kútov Slovenska bili za pôdu pod nohami a posielali Bratislavčanov späť do tej hnusnej Bratislavy. Prišlo mi to smiešne, lebo chvíľu pred vypuknutím pandémie, sme sa vrátili z Vietnamu. Boli sme v meste Ho Chi Minh, ktoré má rozlohu 2 061 km2 a počet obyvateľov je 9 miliónov. Slovensko má rozlohu 49 035 km2 a počet obyvateľov je 5,5 milióna. Takže sa zmestíme. Aj Bratislavčania na svojich chatách, aj Prešovčania pracujúci vo Volkswagene. A ešte by sa nám sem zmestili aj iní. Z iných kútov sveta. Len sa najskôr musíme naučiť znášať sa vzájomne. Porozumieť si. Nie len porozumieť nárečiam. Ale porozumieť si ľudsky.

Keby bolo keby a vedela by som ako malá toho viac, naučila by som sa angličtinu oveľa skôr a ušla by som ešte ďalej. Lebo by som mohla. Veď aj Cígerov Smelý Zajko odchádza do sveta na skusy. Ale dobre, že som to aj nevedela. Mne sa veľmi páči, kde som teraz. A kým som teraz.

Ja si myslím, že si ako spoločnosť môžeme veľmi veľa odovzdať. Môžeme sa od seba vzájomne veľmi veľa naučiť. Mladí od starých, starí od mladých. Mešťania od dedinčanov, dedinčania od mešťanov.

Neviem povedať, že ktorý život je lepší. Oba majú svoje pre aj proti. Ako všetko. Mám rada lazníčku v sebe, ktorá vie založiť oheň a vystrojiť vynikajúce bryndzové halušky. Ale sa aj rada vyštafírujem a zájdem na raňajky do palacinkárne. Samozrejme, keď sa dá.

No dobre, teraz by som chcela povedať, že som Bratislavčanka, lebo je tu fakt cool primátor. A je naozaj cítiť zmenu.

Snívam o takom svete, kde si nebudeme dávať zbytočne nálepky, ktoré vedia zraniť. Snívam o svete, kde nebudú zlí ľudia, ktorí sa vyžívajú v rozdeľovaní spoločnosti. Snívam o tom, že sa moji homosexuálni kamaráti a kamarátky budú (môcť) prechádzať po svete presne tak láskavo, ako sa prechádzam po svete ja s Jakubom. Snívam aj o tom, že ľudia nebudú musieť utekať pred vojnou a nebudú musieť hľadať útočisko v krajinách, kde ich hneď na hlavnej stanici hlavného meste posielajú preč. Snívam aj o tom, že otcovia nebudú musieť opúšťať svoje rodiny týždeň čo týždeň, len aby si v lete mohli dovoliť lepšiu dovolenku. Snívam aj o tom, že ženy, matky budú vo svojich prácach docenené, že si nebudú musieť vyberať medzi šialenými podmienkami korporátu a vlastnými deťmi. Snívam o tom, že sa budeme vzájomne akceptovať. Snívam o tom, že sa aj dospelí budeme na svet dívať očami detí a nepríde nám zvláštne, keď vo svojom okolí uvidíme človeka odinakiaľ.

Snívam o peknostiach. A svojej krajšej a lepšej budúcnosti. Veď všetci sa chceme mať dobre. Dobre po svojom.


Toto písanie vzniklo na podnet jednej milej osoby.

Ako študentky Katedry masmediálnej komunikácie a reklamy Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre si vymysleli projekt CPčkar.

„Tento profil sme založili pre podporu tzv. migrantov – CPčkarov. Chceme aby ste voči týmto ľuďom zahodili predsudky a stereotypy. Veď každý jeden z vás určite niekoho takého pozná alebo ním je možno sám…“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *