Opýtali sa ma, že ako som sa dostala tam, kde som dnes. Tam, kde som dnes vo svojom vnútri. Nebolo to zo dňa a deň, ani z týždňa na týždeň. Môžeme povedať, že to bolo z roka na rok. Aspoň ja si to tak datujem a rekapitulujem, keď mám narodeniny.

V prvom rade, asi tak podvedome a asi aj našťastie, som sa začala obklopovať ľuďmi, ktorí mi ukázali, že mám hodnotu. Viete, keď vás rodič fyzicky trestá a k tomu sa pridá aj iná forma ponižovania, vaša sebadôvera je zadupaná. Donekonečna si vyčítate, čo som zas urobila zle. Alebo aj také vám ide v hlave, že prečo ma nemá rád? Ako dieťa som nerozmýšľala nad tým, že by chyba mohla byť niekde inde. Ako dieťa som chcela spĺňať požiadavky dobrého dieťaťa . Chcela som, aby ma mali radi. Ako dieťaťu mi nenapadlo, že to, že nás otec bije, môže byť spôsobované tým, že má boľavú dušu. A teda ak vám niekto niekedy v živote ublížil, máte to v sebe, tak to riešte, kým z tej bolesti neublížite niekomu inému, kto si to nezaslúži.

Moja cesta ku mne bola krivoľaká. Veľmi som túžila patriť niekam, kde to je „normálne“. Pamätám si, ako som bola u svojho prvého frajera a jeho mamina prišla domov z práce. Ujo ju čakal na dvore, hneď jej zobral tašku, dal jej pusu a opýtal sa, či jej spraví kávu. Ušla som za roh a tam som sa rozrevala. Hovorila som si, že vau, to takto sa dá byť? Neviem, či mi bolo viac ľúto seba alebo mamy. Ozaj neviem. Asi nás všetkých. Ako rodiny.

Takto som chvíľu patrila do jednej normálnej rodiny. Kým sme sa s prvým frajerom nerozišli. Potom som chvíľu patrila do inej rodiny, s iným frajerom. Vždy som mala rada návštevy ich rodičov, lebo ma počúvali, vnímali a mala som pocit, že aj rešpektovali. Bola som šťastná, že môžem niekam patriť. Niekam, kde je to normálne. Kde sa ľudia nehádajú, nezdúvajú. Kde ľudia komunikujú. Majú sa radi. Hlavne som videla, že im ich deti môžu dôverovať. To u nás vo vzťahu dieťa rodič nebolo.

Myslím si, že od malička som hľadala úniky, úteky. Mama mi to vie aj teraz povedať:

„Veď ty sa nemáš čo sťažovať, vždy si niekam ušla…“

To je ale veľmi smutné, že dieťa potrebuje utekať. Našťastie som mala kde.

Ako som tak odkukávala, ako sa žije inde, začala som si žiť po svojom. Prvá sloboda prišla s prvou ozajstnou brigádou, ktorú som si našla v Bratislave. Chodila som s vytlačenými životopismi po Eurovei, po obchodoch, ktoré sa mi páčili. Asi v treťom obchode si ma vedúca premerala od hlavy až po päty a povedala:

„Okej, môžeme ísť spísať zmluvu.“

Bez toho aby som mala akékoľvek skúsenosti. Proste sme si sadli do kancľu, ja som jej dala údaje, ona mi všetko vysvetlila a o tri dni som už aj pracovala. V malom obchodíku s oblečením. S veľmi milými kolegyňami. Brat sa mi smial, že som žena za pultom. Mne to vôbec nevadilo.

Cítila som sa ako bohyňa, keď mi pípla prvá výplata.

Vtedy to bola ešte smiešna suma. Ale ja som vedela, že táto smiešna suma mi pomôže. Veriť si, veriť svojim schopnostiam, svojim hodnotám. Ono tie peniaze boli dôležité kvôli tomu, že ako dieťa som bola na rodičoch finančne závislá. A dookola nám hovorili, koľko ich stojíme. To bolo tiež divné počúvať. Zároveň som vďačná za všetko materiálne, čo sme kedy mali. Aj za to, že sme mali monte v chladničke. Aj za dovolenky v Tatrách. Za veľa som vďačná. Hlavne za to, kto som.

Ozajstných priateľov z detstva mám málo, ale mám. Počas výšky som začala spoznávať skutočných ľudí. Takých, ktorí sú tu dodnes. Pamätám si, ako som sa snažila skamošiť s Majkou, ktorá bola a aj je veľmi šikovná scénografka. Bola tichá a milo mi dávala najavo, že mi asi kamošky nebudeme. O dva roky na to, sme spolu dobrovoľne zdieľali izbu. Počas výšky sa nám podarilo spraviť krásne projekty, ktoré ma tiež naučili tomu, kto som, čo od života chcem a ako chcem, aby sa so mnou ľudia rozprávali. Bola som vychovávaná k tomu, že autority si treba vážiť, bez ohľadu na to, či sú hlúpe alebo nie. Proste treba držať hubu a krok. A to ma ničilo. Ja si totižto myslím, že ak raz chce niekto učiť a učiť na umeleckej škole, tak by sa učeniu mal odovzdať. Mal by to byť človek vyrovnaný, vyrovnaný s tým, že svoje skúsenosti odovzdáva ďalšej generácii.

Našla som ale obrovské priateľstvá, ktoré mi dali ďalšie priateľstvá. Také, ktoré by som dnes všetky chcela naraz objať. Tak mi chýbajú. Chcela by som s nimi všetkými skákať, popíjať pivo, alebo aperol, alebo aj bylinkový čaj. Hocičo, len spolu byť. Veľmi mi chýbajú priateľské rozhovory o všetkom aj o ničom.

Mala som rada, že keď som prišla na byt, kde sme s dievkami bývali, opýtali sa ma ako sa mám a mysleli to vážne. A normálne sme sa o tom rozprávali.

Takže to je veľmi dôležité. Mať ľudí, ktorí sa opýtajú a aj počúvajú. Hovorím tomu aktívne počúvanie. Uši nastražené a dodržiavam očný kontakt.

A potom láska. S Jakubom sme spolu nejakú dobu. Včera sme akurát spomínali na to, ako sme spolu išli bývať. Jemu to príde ako večnosť, ja som vypočítala, že sú to tri roky. Ono všetky moje lásky ma čosi naučili. Ale táto láska bola iná. A aj je iná. Myslím, že ani jeden ani druhý sme sa nechceli veľmi viazať. A predsa sme sa zaviazali jeden druhému. Jakub vo mne videl to, čo už dávno nikto nevidel. Dobrotu, odvahu, múdrosť, zrelosť, pojašenosť. Nie je to len o peknostiach. Vieme mať aj konflikt, ale vždy si ho vyrozprávame. Nestalo by sa, aby sme sa spolu nerozprávali viac dní. My sme proste takí, že keď nás niečo trápi, buď mňa, alebo jeho, hovoríme si to hneď.

Takže toto je asi ďalšia z vecí. Je dôležité mať pri sebe partnera, partnerku, ktorí sú skutočnými. Myslím to tak, že sa o ten vzťah starajú, že sa vzájomne poznáte a poznáte vaše potreby. Je medzi vami dôvera a úcta. Láska partnerská.

A pre tých, ktorí ešte nezažili takúto skutočnú lásku, ono to vyznie ako najväčšie klišé na svete, ale ona príde. Možno práve v tomto momente človek potrebuje byť sám, so svojimi myšlienkami. Je úžasné, vedieť si v sebe upratať. A je aj v poriadku, ak človek partnerský vzťah nevyhľadáva. Ja len píšem o sebe. Že to, čo máme s Jakubom nás robí lepšími ľuďmi.

Asi najväčší vnútorný boj som prežívala vtedy, keď som sa zbavovala toxických vzťahov. To sú také tie vzťahy, ktoré nás vyčerpávajú a stresujú. Odmietala som chodiť domov. Vždy, keď som si na to čo i len spomenula, v bruchu sa mi urobila hrča. Snažila som sa to vysvetliť mame. Tým, že ona už dlhé roky žije v niečom, čo si sama vybrala, nevedela mi porozumieť. Dookola mi hovorila, že veď rodina je len jedna a ona svoju mamu chodila pozerať každý týždeň a ja sa nezaujímam. V tomto momente som sa stala sebeckou. Voči sebe, svojim pocitom a aj svojmu zdraviu. A tomu mama tiež nerozumela. Zvádzali sme boje. Medzi matkami a dcérami to je myslím prirodzené. Našťastie, teraz sa máme dobre. A som za to veľmi vďačná.

Potom uvedomenie si, že mám traumy, ktoré treba liečiť. Lebo ako som už písala, ono sa to ukáže. Skôr či neskôr. Najčastejšie v tej najnevhodnejšej chvíli.

Kamarátka mi odporučila jej psychologičku, ku ktorej som zašla a keďže sme si sadli, začali sme ma liečiť. Bolo to oslobodzujúce. Už len to, že mi uznala, že deti sa biť nemajú. Lebo ja som roky žila s tým, že veď všetci boli bití. Alebo mama mi hovorievala, že ja som nebola tak bitá ako môj brat. To je odporný argument, ktorým mama zľahčovala situáciu. Možno aj neúmyselne. Hm, keď sa vám niekto zdôverí, ako mu je ťažko, nechce počúvať o tom, že iní sa majú takto alebo hentakto. Nikdy nezľahčujte situáciu. Veľmi to bolí. Niekedy som si myslela, že to mám v hlave popletené. Na prvých sedeniach sme sa veľa rozprávali o tom aké to bolo, ako som vyrastala, aj sme si poplakali, aj sme sa zasmiali. A potom mi psychologička povedala:

„Dobre Vierka, od teraz sa budeme rozprávať už iba o vás. O vašich pocitoch, o tom, ako sa máte vy.“

Išlo o to, aby som sa dokázala viac stretnúť sama so sebou. Veľmi som potláčala plač a do teraz neviem plakať, keď rozprávam o rodine. Snažím sa držať si nejaký postoj, pretože plač pre mňa znázorňuje to, že by som mohla byť slabá. A ja už nikdy slabá byť nechcem. Ale teda na terapii sa učím plakať. Pretože akonáhle zatneme do živého, plačem veľa vo svojom vnútri, ale bojím sa emóciu pusti von do sveta. Aby odišla.

Dôležité je odpustiť. To sa dialo po častiach. Asi platí aj to, že zíde z očí zíde z mysle. A ja sa teda bránim tým, že sa s ľuďmi, ktorí mi akýkoľvek spôsobom ublížili, nestretávam. Je to úplne logické. Ale to odpustenie, to prišlo na jednom zo sedení. Už som o tom na blogu písala. Psychologička mi pomohla zmeniť uhol pohľadu. A ja som definitívne odpustila.

Starať sa o seba, s láskou.

Vzdelávať sa.

Robiť niečo, čo je len moje a o mne.

Tu som napríklad prestala ignorovať fakt, že ma bolí chrbát a zašla som k fyzioterapeutke. A bolo to žúžo labúžo, lebo naša Ivka mi nielen pomohla s chrbátikom ale aj s dušou. Veľa sme sa rozprávali. Dokonca som k nej raz išla na ranné cvičenie, ale mala som akurát po rozhovore s mamou a moje telo vyslalo signál. Bolelo ma brucho a mala som ho stuhnuté ako balvan. Povedala som to Ivke a ona hneď vedela, že niečo nie je v poriadku s dušou. Lebo také sú naše telá. Poprepájané. A hovoria nám, keď je niečo v neporiadku. Pomaly sa učím počúvať svoje telo. Aký je to luxus, keď v prvý deň mojej menštruácie môžem ostať doma a nerobím nič iné, len menštruujem, pijem čaj a nechávam telo oddychovať. Alebo, je krásne zájsť ku kaderníčke. Ja som tomu inak nikdy nerozumela, že prečo a načo je to dobré. Teraz viem. Je to dobré pre mňa. Lebo hodinu nemusím robiť nič, len sedieť a niekto sa o mňa s láskou stará.

Nevedela som dobre po anglicky. Skoro že vôbec. Myslela som si, že tak ja som ten človek, ktorý sa proste bude angličtine vyhýbať. Hahaha hlúposť. Tak som sa odhodlala a prihlásila som sa na kurz. Rok a pol som chodila na angličtinu. Trikrát do týždňa a po večeroch a víkendoch som si robila domáce úlohy. A bola som najšťastnejšou na svete, že ja sa niečo nové učím, že mi to ide, že zrazu rozumiem inému jazyku a že sa to dá. Jasné, že mi od dokonalosti chýba ešte veľa. Ale začala som. To sa mi ráta.

Robím niečo, čo ma ozaj baví. Do práce nechodím len kvôli tomu, že sa do práce chodiť má. Ale viem, že v mojej práci tu po mne čosi ostáva. A to je veľké privilégium. Popri práci sa venujem tomu, čo ma baví. A teda písaniu a rozprávaniu sa s druhými ľuďmi. Špeciálne so ženami.

Sama v sebe riešim otázku ženstva. Aká som žena. Čo ma robí ženou. Či už som žena. Či sa už cítim byť ženou. Aké ženy ma vychovali. Akou by som chcela byť ženou.

Presné návody nemám. Ale žijem takto.

Maj sa rada Viera. Váž si svoju hodnotu. Maj svoje hranice. Dôveruj svojim pocitom. Nechaj sa viesť intuíciou. Obklopuj sa skutočnými a láskavými ľuďmi. Staraj sa o seba, svoje mentálne aj fyzické zdravie. Nechaj, aby sa aj druhí starali o teba. Buď bdelá. Dopraj si čas pre samú seba. Dopraj si čas pre svojich blízkych. Uč sa narábať s peniazmi a rozmýšľaj, koho svojimi peniazmi ďalej podporuješ. Dávaj pozor na to čo ješ, ale dopraj si aj pôžitkárske dni. Cvič preto, aby si bola zdravá, nie preto aby si sa nehanbila obliecť do plaviek. Neboj sa priznať si, keď si unavená. Vyhľadaj pomoc, keď to cítiš. Teš sa z obyčajností. Nezabúdaj kto si. A maj sa rada.

Ďakujem, že ma čítate. Ďakujem za milé správy. Spokojne ma zdieľajte, budem veľmi vďačná!

Ak máte pripomienky, čo by som mala zlepšiť, alebo aké témy by ste chceli čítať, budem rada, ak mi napíšete!

Ďakujem

V.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *