Plávam. Ja normálne plávam a plávam až k druhej bojke. A potom aj k tej tretej. Aj do jaskyne som doplávala. Ja, čo si nosím nálepku „ty nevieš plávať“. Tak plávam.

Keď plávam smerom do šíreho mora, nebojím sa. Dýcham pomaly a za sebou nechávam všetko, čo nechať potrebujem. Sústredím sa… ani sa nesústredím. Normálne si užívam, že plávam, že sa moje nohy nedotýkajú dna a že podo mnou je meter, dva. A predo mnou nekonečno. Hlavou mi prebleskne, že by som mohla ísť preplávať Lamanšský prieliv. Doplávam k druhej bojke, chytím sa jej na znak neviem čoho a plávam naspäť. To mi ide ťažšie. Vracať sa k brehu. Zvládnem to? Predýcham to? Čo keď už budem chcieť položiť nohy na dno a dno tam nebude. A čo ma čaká na brehu? To, čo som tam chcela nechať. Ale všetko ma počkalo, aj doma ma všetko po dovolenke počkalo. Preto sa k písaniu dostávam až teraz. Mesiac po. A možno aj dobre. Možno si spomeniem.

Malorku som si zamilovala pred tromi rokmi. Bola som tam s rodinou, pre ktorú som pracovala. Páčili sa mi zákutia, ktoré sme objavovali. Borovicové lesy, cez ktoré sme prechádzali k zátokám. Bola som unesená tým, aké bolo more čisté a priehľadné. Keď som na krásnom mieste z ktorého sa teším, vždy to chcem zdieľať s blízkym človekom – Jakubkom.

Najkrajším zážitkom pre mňa bol a zostáva kvalitne strávený spoločný čas. Dnes mi to pripadá ako najväčší luxus. Stráviť štyri hodiny tým, že vymýšľame, čo budeme jesť, Jakubko to pripravuje, potom to jeme. Jeme pomaly a dlho. Rozprávame sa. Štyri hodiny, iba pre večeru.

Jogu som necvičila každé ráno ale keď už som ju cvičila, precítila som každý pohyb a vítala slnko tak inak. Tak naozaj.

Čítala som knihu. Štyristo stranovú knihu. Hovorím si: „Och, stále to dokážeš.“ Lebo už som si myslela, že som zabudla čítať. Ale nezabudla som. A čítala som so zanietením. Tak, ako voľakedy. Postavy som si do detailu predstavovala a občas som nimi aj sama bola. Veru, občas som si predstavovala, že som chudá černoška, ktorá nosí tmavočervené okrúhle náušnice a vyzerá sexy. Potom som sa pozrela na moje večne biele, neopálené brucho a sama na sebe som sa zasmiala. Možno nahlas, možno v duchu.

Na letisku som sa našej štvorčlennej posádky opýtala: „Čo od tejto dovolenky očakávate?“ Lebo si myslím, že je správne povedať si vzájomné očakávania, aby sme potom neboli sklamaní. Lebo nemému ani vlastná mať nerozumie, ale to je hlúposť, lebo matka vie svojmu dieťaťu porozumieť, pokiaľ ho miluje bezpodmienečnou láskou.

Ja očakávam, že budem čítať, oddychovať a nebudem sa náhliť. Neočakávala som, že budem plávať a že budem tak veľa vo vode. A tak rada vo vode. Nevadilo mi mať mokré vlasy od mora a nevadilo mi umývať si ich každý deň. Nevadilo mi, že som strapatá. Nevadila som si.

Na Malorke by som vedela stráviť ďalší mesiac aj dva. Sú tam krásne miesta a zakútia. Boli sme v mestečku Valldemossa. Tam stačí stratiť sa. Viem si úplne idylicky predstaviť, že tam žijem ako partičke vo filme Talentovaný pán Ripley (mimochodom výborný film) a na účet mi chodí balík peniazov. A ja by som tam len žila a túlala sa v uličkách a asi by som sedela v kaviarni a písala. Chýba mi písanie. Vypísanie sa zo seba. Ale nešla by som do tej kaviarne Cappucino kde sme boli, lebo káva bola na hovno a za štyri sme zaplatili vyše 20 eur, ak sa nemýlim.

Najkrajšie pláže nie sú pláže ale zátoky. Do google maps si daj do vyhľadávania „cala“ a nájdeš raj na zemi. Niekde sa ozaj treba vystrojiť na celý deň – jedlo aj pitie, pretože v okolí nenájdeš bufet a to sa mi páči. Inde síce dokráčaš ku krásnej zátoke, ale príliv ti dá vedieť, že ako človek si niktoš. Môžeš sa „len“ alebo skôr z vďačnosti pozerať na rozbúrené more ako plieska o skaly. Šíro šíre modré more. Nedovidíš na koniec ani do jeho hlbín. Ale môžeš nazrieť do tých svojich. Tiež je tam toho neúrekom.

Najväčšia chyba celej dovolenky nastala, keď sme si ani jeden nedali deň voľna doma na aklimatizovanie sa. Amatéri. Cítila som sa tak, že som nevedela lapiť po dychu. Asi by som sa v takomto rozpoložení zatopila a nedoplávala ani k prvej bojke. Nastalo naozaj náročné obdobie a ja som začala túžiť po žehličke a žehliacej doske. Predstavovala som si, že žehlím kopu prádla, pozerám pri tom seriál a upokojuje ma, keď prejdem rukou po čerstvo ožehlenej bielizni. Ten pocit, keď sa mi ruka zarosí od toľkého tepla a zo žehličky vyjde para. Ptssss (to je ten zvuk) Po tomto som pár dní túžila. Ani neviem prečo. Nadýchnuť sa pre žehlení.

Vyšli sme si s kamoškami na brunch. Lepšie ako žehlenie. Rozprávali sme sa. Zdôverovali. Zdieľali existenčné strachy. Pýtali sa na skin care, doktorov a doktorky. Uisťovali sme sa, či máme každá tohtoročnú prehliadku u gynekológa za sebou. Rozoberali bezpodmienečnú lásku.

„No… ja som našim povedala, že chcem ísť zase preč, mimo Slovensko.“

„A oni čo na to?“

„Že ok, ale musím ísť s nimi na pápeža.“

Bezpodmienečné lásky.

Konečne viem lapať po dychu. Od dovolenky som neplávala. Lamanšský asi nikdy nedám. Stačilo by mi sem-tam zájsť do Centralu na plaváreň. Ponoriť sa. A nedočiahnuť na dno.

Ďakujem, že ste sa po dlhej pauze dočítali až na dno môjho písania.

V.