Od pondelka mám Vianočnú náladu. Od pondelka sa pripravujeme na to, aby sme tieto sviatky prežili (naozaj) v láske. A musím nás pochváliť, že teda máme objednané koláče, už nám prišli bezlepkové opekance, lebo to je moja najväčšia vianočná pochúťka, máme na deväťdesiat percent vyriešené darčeky, máme naplánované, kedy si objednáme nákup, máme rozdelené, kto bude čo variť!

Každý rok nám robím advent taký iný, taký po našom. Raz som Jakubovi napísala rozprávku a každý deň si z nej prečítal jednu časť, iný rok som nám naplánovala celý advent tak, že čo si prosím v daný deň robiť- a bolo tam aj vianočné pečenie a aj upratovanie aj leňošenie. Minulý rok, keď sme časť adventu cestovali po Vietname, chodili Jakubovi každý deň správy, za čo by sme mali byť vďační. A to som s vami chcela zdieľať. Vďačnosť. Že si každý deň zazdieľame, kto je za čo vďační. Ale mám pocit, že všade je všetkého veľa, od všadiaľ skáču kampane a ani si ich nemáme čas vychutnať. Jeden deň je toto a ten druhý zas tamto. A tak som sa rozhodla iba to takto napísať. A môžete si doma každý deň za niečo poďakovať. A aj keď budete mať ťažšie dni, isto nájdete niečo, za čo môžete povedať „ďakujem“. Obyčajnosti.

Keď som bola malá, taká malá, že už som chodila sama na nákup, ale ešte boli slovenské koruny, mama ma vyslala kúpiť adventný veniec. A ja som išla. Na takéto veci som mala dobrý vkus. A kúpila som najkrajší adventný veniec v Detve. A asi aj najdrahší. Platila som okolo štyristo korún. Mama sa aj hnevala. Ale potom sa aj prestala, lebo ho má dodnes. Udržateľnosť.

Vianoce som voľakedy nemala rada. Myslím, že som sa toho aj desila. Nezachránili to ani nové ozdoby, ani koláče, ani darčeky. A mama sa vždy tak veľmi snažila. Myslím, že vždy všetky darčeky nakúpila sama, vždy všetky nákupy nazvláčala sama. Keď sme boli väčší, pomohli sme aj my. Jedny Vianoce, strašne pršalo a nám premokali topánky, museli sme ísť do zelovocu pre objednanú debničku. Pamätám si, ako sme nerozumeli, že prečo musíme ísť pešo, keď doma bolo auto. Mali sme veľa jedla, mama piekla výborné medovníčky. Ale niečo chýbalo.

Posledné dni sa viac rozpráva o domácom násilí. Keď som bola na neviem koľkom sedení a neviem koľký krát som „to“ hovorila, psychologička mi povedala.

„Vierka, viete, že ste boli týraná?“

Bola som ticho. Možno je to tým, že „veď všetci sme boli bití“. Možno mi prišlo divné, že „to“ zrazu niekto pomenoval. Vyslovil nahlas. A teda moja psychologička to vyslovila veľmi potichu a veľmi jemnučko. Ale bolelo to. Ako keby mi niekto bodol niečo veľmi ostré do hrude.

Neviem, čo sa odohráva v rodičovi, ktorý vie takto ponížiť svoje dieťa. Asi je veľmi nešťastný. Snažím sa porozumieť, že prečo nás otec bil. Viem, že mal zlé detstvo a asi to nikdy nikomu nepovedal, ako veľmi na p*ču sa cíti. Len sa to v ňom zbieralo a ukladalo. A občas povolil ventil. Tie bitky neboli časté. Ale boli. Viedli nás ku klamstvu. K nedôvere. A k veľkému strachu.

Mama ešte hovorila, že môžeme byť radi, že nepije. A že ja mám aspoň námety na písanie. Áno, je to určitý druh terapie. Dnes o týchto veciach píšem práve preto, lebo sa nebojím. Nemám sa čoho báť. Voľakedy mi hovorili, „váž si ho, je to tvoj otec, má peniaze…“ Nikdy som ale nerozumela, že mňa si nebolo treba vážiť.  A zároveň viem, že som veľa dostala, bolo mi dopriate. Mama ma utešovala, že sú ľudia, ktorí sú na tom aj horšie. A ja to viem, že sú. Stretávame ich každý deň.

Ženy to majú ťažké. Minulý víkend, keď som po sto rokoch držala v rukách hrable a manuálne pracovala, rozmýšľala som o tom, k čomu sme ako dievčatá vychovávané.

K poslušnosti.

Obetavosti.

Utrpeniu.

Toľkokrát som sa hnevala a búrila, prečo moja mama žije s takýmto človekom. Asi najhoršie bolo, že som nikdy nedostala odpoveď: „Lebo ho mám rada.“  Vždy to bolo o financiách,  čo mi dalo trošku pokrivené hodnoty. Tu sa otvára otázka, že ženy zarábajú menej ako muži a častokrát sú postavené do situácie, kedy musia ísť proti sebe. Obzvlášť ženy z dedín, menších miest. Je ťažké nájsť podporu v rodine. Je ťažké urobiť veľké kroky, lebo čo by povedala spoločnosť.  Ženy nemajú podporu vlastných mám. Oni trpeli, čo sú ich dcéry slabšie? Ženy musia trpieť. Bullshit

Od mala sme vychovávané k tomu, že musíme vedieť variť. A ak to nevieme, nie sme dosť dobré. Sme vychovávané k tomu, aby sme si našli poriadneho chlapa, najlepšie s veľkou kopou hnoja za domom. Čo tam po láske. Romantiku si naladíme na tv doma. Sme vychovávané k tomu, že mužom sa nemá odvrávať. A že doma treba čakať vždy s teplou… večerou.

S mamou sa vieme pred Vianocami vždy pohádať. Nerozumela, že prečo nechcem prísť domov. Lebo to tak necítim. Lebo doma je už niekde inde, než doma. Ale to asi nebola dostačujúca odpoveď.

Lebo mám rada rána s Jakubom. Mám rada, keď mi urobí kakavkovú kávičku a zabalí obed. Mám rada, keď sa nám podarí vidieť sa aj počas dňa. Večery sú posledné dni krátke. Väčšinou iba prídem a už aj chcem ísť spať. A on mi rozumie a ešte ma aj zakryje. A toto chcem zažívať počas môjho voľného času. Obyčajnú lásku. A treba mi jej, lebo mi chýba. A vlastne, veď sme už dosť starí na to, aby sme „nemuseli“ chodiť na Vianoce tam, kde sme vyrástli. S Jakubom tvoríme rodinu. Síce bez papiera ale o to vrúcnejšiu. Miesto bábätkovských záležitostí máme šteniatko a sme takto spokojní. A aj unavení. A potrebujeme sa. Vo voľné dni sme si veľmi vzácni. A toto veru nechcem vymeniť za to, čo si pamätám.

Nechcem vidieť ako sa moja mama ide roztrhať s varením a pečením a na miesto „ďakujem“, sa jej dostane: „no, minulý rok si navarila lepšie,“ alebo „to na kerú riť ti je toľko koláčov, si to jedz sama.“

Možno to vyznie ako vtipné hlášky z istého vianočného filmu. Ale sú to urážky. A v tomto sme vychovávané. V urážkach a ponižovaní.

Na inom zo sedení, sa ma moja psychologička opýtala, že čo ma môj otec naučil. Bola som ticho. Potom som po chvíli začala.

„Čítať, písať, lyžovať…“

„Nie Vierka, to sú veci, ktoré rodičia majú robiť. Myslím, čo na vás zanechal tento vzťah.“

„Asi strach. Občas seba deštruktívne sklony, nechcela som si ublížiť, ale nevážila som si samú seba. Neverila som v seba.“

„A niečo pekné?“

„Niečo dobré do života? Hm, mám rada poriadok, aj keď riad umývam ako moja starká, že ostane trošku mastný. Vážim si peniaze, a naučila som sa šetriť. Nevyhadzovať jedlo. Vedieť sa postarať sama o seba, čím skôr, tým lepšie.“

„Vierka, má u vás doma niekto tetovanie?“

„Nie.“

„Vy ste jediná. Zdá sa mi, že si žijete po svojom.“

„Áno.“

„A to vás naučil. Žiť po svojom. Všetky zákazy, všetky nepekné veci vás vyformovali do dnešnej podoby. Do silnej Vierky. A to, že máte tetovania, aj za to mu môžete byť vďačná. Lebo ste sa prestali báť.“

V tej chvíli som sa začala veľmi smiať. Schuti. Tak veľmi strašne nahlas. Ako keby sa niečo rozbilo. Asi vtedy som úplne odpustila. Zmenila uhol pohľadu. A bolo to veľmi oslobodzujúce.

Na mojej mame obdivujem pár vecí. Ale zároveň cítim aj ľútosť. Že nikdy nažila lásku. Že žije s mužom, ktorého si zobrala z ľútosti a myslela si, že keď mal zlé detstvo, tak si bude rodinu vážiť. Je mi ľúto, že nikdy nezažila to, že by ju doma čakal s večerou. Je mi ľúto, že nemohla v láske a úcte doopatrovať vlastnú mamu. Je mi ľúto, že ostala zacyklená v klamstvách. Je mi ľúto, že nikdy nemohla len tak povedať: „Idem pozrieť svoju sestru.“ Je mi ľúto, že sa nevídame. Je mi to naozaj všetko ľúto.

A preto chodím ku psychologičke.

A preto si píšem denník.

A preto si často opakujem, za čo všetko môžem byť vďačná.

A preto nechcem tráviť Vianoce po starom. Lebo si pamätám aj odpojenú baterku v aute, len aby sme nešli pozrieť starkú. A pamätám si aj to, ako brat dostal na štedrý deň, lebo sa mu nepáčila čiapka, ktorú našiel pod stromčekom. A pamätám si na to ticho, ktoré sa dalo krájať. A aj na guču v hrdle. A síce sme mali darčeky a mama sa tak veľmi snažila aby dobre bolo. Na to večné hundranie si stále pamätám.

A preto verím v naše Vianoce.

A v Jakubovu vetu:

„My si môžeme tvoriť vlastné tradície.“

Ak vás trápi duša, nebojte sa obrátiť na psychológa. Nie je to hanba. Obklopujte sa ľuďmi, ktorí vás majú radi takých, akých ste. A bez podmienok. Čítajte múdre knihy, ktoré vám pomôžu vnútorne rásť. Nebojte sa byť samy sebou.

Ak máte vo Vašom okolí ľudí, ktorí zažívajú domáce násilie, či psychické alebo fyzické, ozvite sa. Bude to pre nich záchrana. Stačí sa opýtať, ako sa majú, či nepotrebujú pomoc. Len sa ozvite, nebuďte ticho. To veľmi bolí.