Rada by som napísala niečo múdre. Napíšem len to, ako sa mám.
Mám sa veľmi dobre.
Ale cítiť v tom ale.
Veľmi mi toto leto chýba Pohoda. Taká tá láskavá, kamarátska, plná krásnych ľudí. Chýbajú mi západy a východy slnka, tancovanie v daždi, objatia, usmievanie sa, len tak na hocikoho. Chýba mi hudba, z každej strany iná, chýba mi aj nič nerobenie a ležanie na horúcom letisku, chýba mi ponocovanie. Aj keď idem z Pohody vždy totálne unavená, zároveň som nabitá energiou na ďalší rok. A tohto sa bojím, že mi tá energia bude chýbať.
A ešte mi chýba more. Každý človek by mal aspoň raz do roka okúsiť more. Počúvať šum, upokojiť sa a uvedomiť si, že oproti prírode sme takí malililinkatí ľudkovia. Tak to mám s morom ja. Cítim obrovský rešpekt, keď počujem ako sa vlny plieskajú o skaly. Tento rok sme more mali vo Vietname, takže tento rok už budem spokojná. Verím, že budúci rok bude aj Pohoda aj more.
Ale inak cítim aj vďačnosť, keď sedím u nás doma a môžeme mať otvorené dvere na terase a prúdi sem čerstvý vánok. Pozerám sa na našu záhradku a už sa aj vytešujem, ako si na jar zasadíme viac byliniek a viac zeleniny. Teším sa z muškátu, máme len jeden ale je krásny. Jakub vždy zabudne ako sa volá a tak povie:
„Treba poliať ten kvietok, čo mala starká tak rada.“
Tento týždeň som mala sedenie u psychologičky a bolo o vďačnosti. Akože my si dopredu nehovoríme, že o čom to bude, ono to tak vyplynie zo života. Začala som rozprávať o tom, že som bola trošku chorá a že keď som chorá, tak som taká viac zraniteľná, potrebujem cítiť lásku a potrebujem aby sa o mňa niekto postaral. A aj sa postaral.
Keď som bola malá a bola som chorá, prišla ku nám teta Ružena a vždy ma poriadne osprchovala od bacilov, zabalila si ma do obrovského uteráka a deky a odniesla ma do obývačky. Dala mi čisté a voňavé pyžamo, uvarila čajík a s láskou so mnou pozerala telku kým som sa otočila na druhý bok a zaspala. Spať v obývačke na gauči mi bolo vzácne, to sa len tak nemohlo. Keď som sa zobudila, vždy ma čakal čajík a rožtek z pekárne.
A toto som povedala aj psychologičke a začali sme sa viac a viac rozprávať o tete Ružene, o pute, ktoré medzi nami bolo, o tom, že ma prijala takú aká som bola, že ma mala rada bez akýchkoľvek podmienok. U tety doma som sa cítila ako vo svojom kráľovstve. Mohla som sa hrať s čímkoľvek a akokoľvek. Vynárali sa mi spomienky ako mi teta vyrobila z múky a vody lepidlo a na plech na pečenie som si lepila lístočky a hrala sa na pani učiteľku. Alebo ako som k nej chodila v nedeľu hrávať karty so starými dámami v sukniach a rúžoch na perách, popíjali sme čierny čaj s mliekom a vyjedali keksíky. Takéto a iné krásne veci. A spolu so psychologičkou sme si vďačne poplakali. Pýtala sa ma ako sa cítim a ja že tak ľahko, tak obyčajne a zároveň ma veľmi hrialo pri srdci. Teda neviem, či to bolo iba pri srdci, hrialo ma aj pri žalúdku aj pečeni aj na pľúcach. V celom vnútri a s tým pocitom som ostala.
Často počúvam koncert Doroty Nvotovej s pánom Lasicom z tohtoročnej Pohody in the air. Už aj viem, že pán Lasica na začiatku povie, že si dal slnečné okuliare aby vyzeral ako rocková hviezda ale vyzerá skôr ako baroková. Aj mi je smutno, keď Dorota spieva pesničku, ktorú zložila pre svojho otca. Spomínam na Paríž a nikdy som tam nebola.
Všetko čo sa mi deje, sa mi deje pre niečo. A je to krásne vnímať, keď som si sama sebe pánom, keď si vo svojom živote a samej sebe upratujem.
A je to tak ako to má byť.
Takže takto sa mám. Veľmi dobre, vďačne a láskavo.
Ďakujem, že ma čítate. Ďakujem za milé správy. Spokojne ma zdieľajte, budem veľmi vďačná!
Ak máte pripomienky, čo by som mala zlepšiť, alebo aké témy by ste chceli čítať, budem rada, ak mi napíšete!
Ďakujem
V.