Už dávno nie som iba dievča. Už som aj žena. Mám aj boky, aj strie aj šedivé vlasy. Mala som srdce aj zlomené a mám ho aj veľmi zahojené. Hojím si rany láskou. Tak to ide najlepšie.

Pomohla mi láska detská, taká obyčajná. Keď bol Raffie ešte malý a išli sme po ulici, hocikedy mi povedal:

“Prosím si láskať.”

…vtedy sme sa aj na strede ulice zastavili a stískali sa. Tak dlho ako bolo treba.

Pomohla mi aj láska kamarátska. Taká obyčajná. Mám rada, keď si medzi kamarátkami povieme, aké sme pekné. Lebo sme. Aj aké sme šikovné. Lebo sme. A aj keď si povieme, čo sa nám nepáči. Lebo nie všetko sa nám páči.

A láska partnerská. To je veda nad vedu. Moja mama sa ma často pýta, prečo práve Jakub. Pýta sa to s istou dávkou pochybností. A ja že preto, lebo je taký šiši ako ja. Ale tiež si myslím, že každý frajer ma niečomu naučil. O sebe. A každým frajerom som sa stala viac ženskou.

Lebo byť ženou je pre mňa byť svoja. Taká aká som. A taká aká aj budem. Taká, že si dôverujem, že samú seba pochválim, že si pre seba nájdem čas, že budem počúvať svoje myšlienky, že budem chcieť iných a hlavne iné ženy inšpirovať, že sa budem usmievať a že keď sa mi bude chcieť plakať, tak budem aj plakať. Že sa budem počúvať. A budem počúvať aj to dievča, čo je stále vo mne. Lebo je. A mám ho rada. Mám sa rada.

A keď sa mám takto rada, vtedy som najkrajšia. Vtedy ma aj svet vidí tak ako sa cítim.

A to je vlastne sebaláska. Tá najdôležitejšia láska. K dievčaťu aj k žene, k samej sebe.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *