Mária Belinská

Máriu som spoznala cez inú Máriu a nie nebola to Panna Mária. Dostala som informáciu, že je lekárka, kresťanka, ktorá v detskom tábore načala témy sexuálnej výchovy. Ľudsky.

Na Márii sa mi páči to, že otvorene rozpráva o svojej viere, o tom, že má v živote Boha. Zároveň ale netvrdí, že táto viera je jediná a správna. Keby sa narodila v Sýrii, tak je asi moslimka. Hovorí aj to, že dobrých ľudí nerobí viera ale skutky. Nemyslí si , že to čo sa učí v kostole a na náboženstve je správne. Nerozumie, prečo sa ženská čistota kladie na piedestál. Keď máme Pannu Máriu a iné sväté panny, prečo nie sú aj svätí panici? Nerozumie, prečo tam nie je tá rovnosť. Nemá rada kňazov homofóbov a nemá problém odísť zo spovede alebo aj z prvej lavice.

Som rada, že v kresťanských kruhoch sú ľudia ako je Mária. Otvorená svetu, medicínskym faktom, ľudskosti, akceptácií. Že u nej platí miluj blížneho svojho, ako seba samého.

O tom aké to je byť kresťankou, lekárkou a Máriou.

Čím si chcela byť, keď si bola malá?

Chcela som byť od detstva lekárkou. Viac si na to spomínajú rodičia ako ja. Veľmi ma inšpiroval seriál Medicopter 117. Nikoho som na našej ulici nenútila zraňovať sa, ale boli za to veľké odmeny, keď som ich mohla ošetriť. Moja maminka je veľmi starostlivá, vtedy som na Vianoce dostala červenú lekárničku. Rodičov som ošetrovala, s plyšákmi som sa hrávala, že boli zranení. Takže mi to zostalo.

Aká si bola, keď si bola malá?

Vraj som bola živé striebro. V ničom som nejako špeciálne nevynikala, ale vo všetkom som mala obrovský záujem. Veľa som čítala encyklopédie a knihy, to bola moja obrovská záľuba. Ja to tak pozitívne hodnotím, že naši mi vždy hovorili, že mám bratom ustúpiť, nech môžu v telke pozerať čo chcú. Knihy sa mi stali únikom, niečím, čo som si mohla sama zorganizovať. Chodila som do Žilinskej knižnice, kde ma už panie knihovníčky poznali a mala som vytipované knihy. Bavili ma staroveké civilizácie, mytológie. To som mala vtedy veľmi dobre naštudované, že ktorý boh a ktorá koncepcia vzniku sveta bola v ktorom etniku. Bavilo ma učiť sa nové veci.

Teraz sa venuješ čomu?

Teraz som lekárka, od pondelka začínam, takže dospelácky život vitaj. Nastupujem na kardiochirurgiu.

Je ťažké sa po škole zamestnať?

Áno, je to ťažké. Podmienky prijatia vôbec nie sú transparentné. Určite som sa snažila, veľa som robila nad rámec mojich povinností, ale nemám spätnú väzbu, že prečo ma vybrali. V Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb som mala stáž, čiže som mohla spoznať to prostredie zvnútra, opýtala som sa lekára, či nemôžem prísť na operačku… Takýto benefit by niekto z Košíc nemal, lebo nemôžeš len tak nabehnúť z ulice, že čaute, ja tu chcem pracovať. Môžeš napísať email, to je štandardný postup, lenže môj zamestnávateľ na maily vôbec neodpisoval. Všetko som riešila telefonicky, cez sekretárku, alebo osobne. Ja som tam chodila ako na klavír, čakala som, do poslednej chvíle som nevedela, či ma zoberú. Dozvedela som sa to takým informačným spôsobom, vybavte si dovolenku v júli, v auguste nastupujete.

Na medicíne si vyberáš odbor ktorému sa budeš venovať, alebo ako to je?

My končíme všeobecné lekárstvo. Nie sme ale všeobecní lekári, čiže nemôžme vykonávať nič veľké, musíme sa atestovať. To trvá rôzne od troch do šiestich rokov, kde si ty spravíš tú nadstavbu-špecializáciu. Všetko má špeciálne pravidlá, rotuješ po oddeleniach, ktoré určitým spôsobom súvisia s tvojou budúcou prácou. To sa dá robiť ale iba v niektorých nemocniciach, ktoré majú zmluvy na to aby ťa mohli pripraviť.

Ja mám o tebe informáciu, že si teda lekárka, kresťanka a že si sa venovala sexuálnej výchove. Ako si našla medzi týmto všetkým prienik?

Sexuálnu výchovu som vyučovala v medicínsky orientovanom tábore, kde som mohla viesť deti. Vzniklo to tak organicky. Mám kamarátku, ktorá sa venovala projektu, kde ako medici bežne vyučovali o prvej gynekologickej prehliadke. My sme si povedali, že do programu zahrnieme niečo, čo je sexuálna výchova,  ale zároveň aj sexuálna výchova nie je. Lebo keď povieš pojem sexuálna výchova, hneď to má negatívnu nálepku. Hlavne v kresťanských kruhoch, hneď vidia trojročné deti v škôlke ako my im vysvetľujeme, čo je kondóm. A to je veľká miskoncepcia o tom, ako to celé je. Nazvali sme to dievčenské a chlapčenské rozhovory. Spravila som k tomu akú-takú grafiku, aby sme tie deti nalákali. Nechceli sme ich nútiť. Boli tam pútače ako:

„Čo sa mi deje s telom? Prečo kamoš mutuje a ja ešte nie? Aké kozmetické prípravky sú pre mňa vhodné? Čo musím používať a čo nie je vhodné pre dievčatá.“

Prvý deň tam boli tri dievčatá, moja sestra, ktorá tam bola z donútenia (smiech), jej kamoška, ktorú tam stiahla a jedno dievčatko, ktoré sa zabudlo zapísať na inú aktivitu. Na ďalší deň ich prišlo pätnásť na ďalší tridsať, takže sme robili repete a repete. Chlapci tam chodili húfne! To bolo strašne fajn. Zavolali sme tam aj nejakých dospelých chalanov, lebo ja im môžem rozprávať o vajkách, ale lepšie to znie od niekoho, kto ich má.

Nepoznám presný názor Cirkvi, alebo čo hovorí kanonické právo, nedovolím si to súdiť. Ale z toho čo som zažila, chodila som aj na Cirkevnú základnú školu, tak viem, že to je jedna hodina biológie, kde učiteľka v trápnosti povie, že dievčatá majú menštruáciu, je tam obrázok nejakej vložky. Je to pre všetkých trápne – dievčatá, chlapcov a aj pre učiteľku a je to strašne nezvládnuté. Je to veľmi potrebná vec, ktorú by sme mali zaviesť do osnov, lebo je to iba pre dobro populácie.

Na tom tábore sme mali skupinu detí od 9-15 rokov, čo bola celkom výzva. Začali sme podľa nás najväčším strašiakom a to je menštruácia. Netušíš kedy to dostaneš, nemáš k tomu dátum ale chceš byť pripravená, zároveň nechceš byť trapoška, ktorej vypadne taštička s vložkami. Snažili sme sa im vysvetliť také veci, ktoré keď už tú menštruáciu máš, tak aj zabudneš že by ťa mohli zaujímať. Inšpirovala ma k tomu moja sestra, ktorá inak nemá rada, keď takto o nej hovorím. Máme veľmi dobrý vzťah a pýtala sa ma.

Či krvácaš od rána do večera, koľko toho teda musíš vykrvácať. A to aj v noci? A to je iba jeden deň, alebo celý mesiac? A to už navždy musím mať vložku?

Potom aj na tom tábore vyplynulo z rozhovorov, že niektoré anatomické otázky nie sú zvládnuté.  Dievčatá nevedie, že  majú vagínu a močovú rúru, ktoré majú vlastné ústia. A to je z hľadiska bezpečnosti a hygieny pohlavných orgánov veľmi dôležité vedieť.

Viedli sme s nimi obyčajné rozhovory, aj o tampónoch, že nie sú pre ne nebezpečné, ako to je známe. Ale že dnes majú aj iné možnosti. Rozprávali sme sa o tom, že je v poriadku mať výtok, skôr sme im povedali, že si majú sledovať, čo by bolo nebezpečné – sfarbenie, zápach.  A aj taká základná vec, ako sa správne utierať, že sa majú smerom ku konečníku, aby si nezanášali infekciu.

Vieš, akonáhle máš nejaký problém, ktorý sa týka tvojho pohlavia, ľudia majú tendenciu obviňovať sa, že si to spôsobili sami. Keď máš chrípku, z nosa ti tečú hnusné hlieny, tak je to okej. Ale keď ťa svrbí medzi nohami, tak to nepovieš nikomu, lebo je to trapas. Musela by si ísť ku doktorke, ktorej by si to musela ešte aj ukázať.

Mali sme krásnu spätnú väzbu, kedy jedno dievča dostalo menštruáciu a kamošky sa vzájomne podporili, dokonca to oznámili chalanom a tí to bez trapasov prijali, lebo tomu rozumeli. Tí sa inak o túto tému veľmi zaujímali. A niektorí ani nevedeli, že čo to je. Bol tam jeden zamilovaný párik a tí nám povedali, že menštruáciu spolu ešte nemali. (smiech)

S dievčatami sme ešte rozoberali podprsenky a prsia. Prečo ti na začiatku tak smiešne rastú a že my už teraz podprsenky nenosíme, ale jasné, že sme sa tešili na tie prvé lambády a prvé skutočné podprdy. Keď sme ale trošku vyrástli, vrátili sme sa k lambádam, potom sme vyrástli ešte viac a zistili sme, že podprsenky ti vadia, všade ťa škrú a potíš sa medzi prsiami. Na druhý deň prišli baby úplne hrdé na ostro a cítili sa strašne slobodné!

S chlapcami sme preberali mokré sny, že to nie je ich hanba, že nie sú nejakí zvrátení. Komu čo rýchlejšie rastie a prečo. Tým, že sme medici, tak sme sa im to snažili veľmi simplifikovane, vedecky podať. A vôbec nepadli otázky typu ako treba používať kondóm. Jasné aj o tom treba rozprávať, ale tým, že sme mali skupinu detí akú sme mali, tak tam vôbec nebol náznak niečoho takéhoto. Učili sme ich o ich vlastných telách a tabu témach.

Aká myslíš, že si kresťanka?

Nie taká, aká by som mala byť. Mohla by som byť lepším kresťanom. Mám takú skúsenosť s ľuďmi, takto sa to rozdeľuje: modlíš sa, okej, chodíš do kostola a naozaj každý týždeň, to už začína byť divné a keď poviem, že chodím ešte aj na spoveď, tak to je žu fu, to prečo.

Pri mne sú to ale také pozitívne reakcie, že hm kresťan môže byť aj takýto, vedecky založený, vnímať svet a byť akceptujúci voči všetkým. Snažím sa žiť podľa prikázania miluj blížneho svojho ako seba samého. A keď si toto rozoberieš do hĺbky a filozoficky, tak keď ľúbiš toho blížneho, tak mu chceš to najlepšie. Túžiš zabezpečiť, aby bol ten človek šťastný, aby bola spoločnosť dobrá. Ako je aj známe evanjelium o láske, že ona neodsudzuje. To sa snažím robiť.

Druhá vec je, že nežijem úplný kresťanský život. Sú hriechy a hriechy a ja si ich sama pre sebou obhájim. Snažím sa byť lepším kresťanom a snažím sa, aby som bola najväčším prínosom pre spoločnosť. Takto ja prežívam svoju vieru. Snažím sa viac robiť skutky ako samotné modlenie. V praxi ako kresťan máš žiť dobre, máš robiť skutky, máš chodiť na spoveď atď. Ja sa na to skôr pozerám tak, že áno, žiť dobre, robiť dobré veci, ale nie takým štýlom, že si kupujem dobré skutky do neba – dala som bezdomovcovi drobné tak dnes už môžem byť zlá. To nie.

Mrzí ťa niekedy situácia u nás na Slovensku – napr. ako je to momentálne s interrupciami, kedy sa konzervatívni kresťania snažia pretlačiť nové zákony? A mrzí ťa aj to, že vás potom všetkých kresťanov hádžu do jedného vreca?

Ja som strašne nahnevaná. Dostaneš dôveru od ľudí, dostaneš príležitosť vniesť svetlo do takejto ťažkej problematiky. A ty využiješ to, že ideš cestou pálenia čarodejníc v Saleme. Nepoznám tú pani (A Záborská), ani jej lekársku kariéru. Tu ale nejde o to či si lekár, nelekár alebo elektrikár. Tu ide o to, že nemáme právo zasahovať do životov iných ľudí. Nepáči sa mi ako sa toho zhostili, keď je toľko iných a krajších spôsobov ako tú problematiku prijať, ako ukázať kresťanskú tvár. Jej (A. Záborská) vyhlásenia polarizujú spoločnosť a robia z kresťanov stredovekých zaostalcov.

Ja som za ochranu života, lebo život si treba vážiť. Verím v to, že život vzniká pri tom počatí. Jedným dychom ale dodávam, že zákaz interrupcií je nonsens, je to oxymoron. Nie je to vynález 21. storočia, neexistuje zakázať interrupcie, existuje zakázať bezpečné interrupcie. To sa potom vraciame k filozofickej debate možno utilitarizmu. Zachrániš iba matku a zabiješ dieťa? Alebo zachrániš aj matku aj dieťa? Alebo zomrú obaja, matka dostane infekciu, lebo sa nechala vyškrabať niekde na hranici, nejakým vešiakom? Čo je mimochodom reálny prípad, ktorý ženy robia, lebo to nájdu niekde na internete. A to je staroveký spôsob. Alebo skáču zo stola a potom krvácajú a nastanú komplikácie… A potom prichádza otázka, kto si ty, aby si rozhodoval o tom, koho život je vzácnejší?

Ja by som celú túto tému zobrala z iného uhla. Som za úplnosť informácií, samozrejme, nie každý je tak intelektuálne zdatný aby pochopil molekulárne aspekty, čo sa mení, kedy tam je nervová sústava, čo je inak v civilizovanom svete považované za etickú hranicu, kedy už nemôžeš ísť ďalej, či už vo výskumoch, alebo aj v “jednoduchých” interrupciách. Samozrejme nemám rada, keď sa táto téma nadľahčuje. Je to medicínsky zákrok. Netreba v žiadnom prípade ženu odsudzovať, nevieš v akej je situácií, nevieš prečo sa tak rozhodla. Mali by sme to orientovať na pomoc.

Pohľad spoločnosti na potraty je, že nejaká baba, ktorá je ľahko oblečená išla na párty, nechala sa  (prepáč za výraz) vytrtkať random týpkom, mešká jej menštruácia, tak išla na potrat. Čítala som štúdiu, kde boli ženy z veľmi vyspelých krajín ako je Fínsko a ženy z Afriky, kde je životná úroveň neporovnateľne nižšia. Zistilo sa, že tie dôvody, prečo idú ženy na interrupciu, sú rovnaké. Väčšinou je to ekonomický dôvod. Ženy čelia tomu, že už majú dve deti a tretie dieťa je najčastejšie potratené dieťa. A dáva to logiku. Už len zákony z EÚ hovoria, že musíš mať dieťa v autosedačke. Tri autosedačky nedáš do bežného auta. Nad takýmito vecami rozmýšľajú, že čo otec pôjde na výlet zvlášť a ty vypneš airbag vpredu a jedno dieťa bude také hazardné?

Je to komplexný problém a trebalo by k nemu pristúpiť presne tak aký je. Do hĺbky. Treba tie matky podporiť, aby si to dieťa mohli nechať. Nechcem aby sme ich posielali pred komisie ako to bolo dakedy. Keby tam ale bol psychológ, niekto, kto by si na tú ženu našiel čas a porozprával by sa s ňou. A teraz nemyslím, aby sa nejakým spôsobom naťahoval čas. Ale aby bol úprimný záujem.

Štatisticky u nás potraty klesajú. Vyspelosť spoločnosti sa ráta tým, ako sa postaráme o tých najzraniteľnejších. Pre mňa sú to aj tieto nenarodené deti. Keď vieme matke dožičiť to, že sa bude vedieť postarať aj to neželané dieťa, tak sme vyhrali. A takto sa mala viesť debata o interrupciách.

Aký svet si predstavuješ?

Dobrý, že sa bude ľuďom dobre žiť, budú si vedieť dopriať samým sebe aj jeden druhému, budú tolerantní, budú sa držať nejakých princípov, či si to zoberieš z filozofie, alebo z náboženstva. Ja mám rada prikázanie miluj blížneho svojho, ako seba samého, keby sa takto naozaj kresťania správali, tak je to nádherné, nikto by nikomu neubližoval, nič viac by nebolo treba. Alebo moja sloboda končí tam, kde začína sloboda iného človeka. A tento koncept uniká veľmi veľa ľuďom. Majú potrebu sa ku všetkému vyjadriť a všetko hodnotiť.

Aká Mária si?

Unavená, ale ja si to robím sama, mám ten život rada. Snažím sa každý deň využiť naplno. Robiť zmysluplné veci. Som taká rozlietaná Mária, zagizdená od kávy.

Aká Mária by si chcela byť?

Keď sa niekto pozrie na mňa, alebo aj môj život, tak si povie, že to je dobrý človek. Minule som čítala taký zaujímavý článok, že to ako vnímaš ty seba je unikátne, ostatní ľudia ťa vnímajú len z malého percenta, pre každého som teda úplne iná Mária. Keby sa v tej sumarizácii stretlo to, že som dobrá, tak by som si myslela, že môj život má zmysel.

Vďaka ti Mária, za tvoj čas a za tvoje názory!

Ďakujem, že ma čítate. Ďakujem za milé správy. Spokojne ma zdieľajte, budem veľmi vďačná!

Ak máte pripomienky, čo by som mala zlepšiť, alebo aké témy by ste chceli čítať, budem rada, ak mi napíšete!

Ďakujem

V.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *