Jana Gombošová

Janku som poznala z Instagramu. Píše pre Top Fashion, čo môže na prvý pohľad vyzerať kvôli názvu metúco. Ale píše dobre, tak dobre. Spovedá super ženy, posúva ďalej dôležité príbehy, o ktorých sa treba rozprávať. A ešte aj fotí. A aj to sa mi páči. Tak som si jedného dňa povedala, že si ju zavolám do mojich inšpirácii. Trošku váhala. Povedala som jej, že každý máme čo povedať.

Pýtala som sa na to, aké to je byť ženou aj matkou. Pýtala som sa na ženské vzory a hrdinky. Či ich mala a či ich má aj jej dcéra.

O Janke, Gomboške (to je jedna a tá istá), jej pohľade na život.

Dobrom a láskavom pohľade.

Čím si chcela byť, keď si bola malá?

Ako prvé som chcela byť horárka a bývať v lese, potom veterinárka. Veľký vplyv na mňa mali dokumenty, keďže v tom čase nič iné zaujímavé pre deti okrem od Kuka do Kuka nechodilo. Keď som videla dokument o vojnových reportéroch, totálne ma to pohltilo. Čiže istú chvíľu som snívala o tom. A potom som prepadla podmorskému svetu a zatúžila byť morskou biologičkou. Dodnes ma to fascinuje. No a keď som bola staršia, chcela som maľovať. A neskôr fotiť. Chcela som ísť na strednú na ŠUPku, ale nakoniec som šla ako väčšina, na rodičmi odporučenú istotu, na gympel a potom na výšku. Často premýšľam nad tým, ako by vyzeral môj život a „kariéra“, keby si presadím svoje…

Aké si bola dieťa?

Podľa mňa dobré a pokojné (akurát v puberte som rodičov potrápila). Zdá sa mi, že väčšina ľudí z mojej generácie boli bezproblémové deti, nenáročné na pozornosť, samostatné… Sme vychovaní k tomu, aby sme poslúchali, nerobili problémy, neodporovali, nešli do konfliktov. A to nás dostihlo celkom výrazne v tom, že síce sme empatickí ale nevieme byť asertívni a dostatočne sebavedomí.

Mala si nejaké ženské vzory?

Asi ani nie. Vždy som si na chvíľu našla nejakú ženskú hrdinku/inšpiráciu v spomínaných dokumentoch. Skôr som vzhliadala k predstavám o tom, že raz aj ja niečo také veľké dokážem. Vlastne som o tom bola presvedčená. Vtedy mi ani nenapadlo, že to nemusí byť reálne. Že sa mi to nemusí podariť. Toto pozitívne myslenie by som rada mala aj dnes. Škoda, že sa to dospievaním vytráca a človek skôr nachádza dôvody, prečo sa to nedá, neverí si…

A teraz, máš ženské vzory?

Možno je to taká obohratá odpoveď, ale moja mama. Je pre mňa vzorom nielen pre to, že je moja. Vzhliadam k nej aj cez to, čo dokázala pracovne a ako po celý svoj život pomáha ľuďom. A to nielen rodine, ale veľakrát aj cudzím ľuďom, ktorí s ňou nejako prišli do kontaktu. Zároveň na nej obdivujem to, že cez jej nekonečnú láskavosť, vie byť aj priama a nebojí sa postaviť ničomu a nikomu. A ešte tolerancia a pochopenie. To, že aj keď nie vždy máme rovnaký názor, sme iné generácie a svety, snaží sa porozumieť. Alebo aspoň počúvať. To mnohí nevedia, akceptovať iný uhol pohľadu na vec. No a potom mám ešte jednu ženskú inšpiráciu – Fridu Kahlo, pre ktorú mám slabosť už asi 20 rokov. Fascinuje ma jej prístup k vlastnému osudu, sila a vášeň, s akou žila a tvorila. Aj preto mám na ľavom ramene vytetovanú jej abstraktnú podobizeň, ktorá mi má pripomínať všetky tieto aspekty. A to, že život je len v našich rukách. 

Čo pre teba znamená to, že si žena?

Emócie, sila a sloboda. Sloboda rozhodnúť sa, kým budem a ako naložím s tým, čo mi bolo ako žene dané. Byť ženou pre mňa znamená aj to, aby som si tú slobodu nikdy neprestala vážiť. Lebo sloboda a práva, ktoré máme dnes, môžeme ľahko stratiť. Ak sa nepostavíme za seba, ak budeme ľahostajné. Či už v bežnom živote alebo v celospoločenskom merítku. A potom je pre mňa veľmi dôležitá aj naša silná emocionálna stránka, ktorá sa často považuje za slabosť. Ja naopak verím, že je to veľký dar.   

Ako si sa dostala k terajšej práci?

Píšem už od skončenia vysokej školy, teda približne 14 rokov. Začala som úplne klasicky, keď som v časopise našla inzerát, že do vydavateľstva hľadajú redaktorku pre ženský mesačník. A odvtedy som v týchto vodách ostala. Dnes píšem pre TOP FASHION magazín. Aj túto prácu som si našla klasicky, keď som na IG videla post, že hľadajú redaktorku. Popri tom robím rozhovory na web a fotím.

Čo si na nej vážiš najviac?

Všeobecne by som povedala, že si vážim pracovné prostredie, ktoré mi dáva slobodu tvoriť a rešpektuje moju osobnosť.

A čo si najviac vážiš na svojom živote?

Zdravie. Lebo bez neho nie je nič. A potom ľudí, ktorí ma obklopujú. Práve oni robia môj život kompletným a práve vďaka nim mám silu žiť ho podľa seba. Lebo môžem robiť rozhodnutia s vedomím, že pri mne stoja a veria mi.  

Z IG som odčítala, že máš dcéru. Aké sú dnešné dievčatá?

Nemyslím si, že sú iné, ako sme boli my. Možno je iná doba, technicky pokročilejšia, majú iné hračky, vnemy a možnosti. Ale podstata ostáva rovnaká. Deti vidia svet, aký im ukážeme my. Vzory, ktoré sledujú a nasávajú. Sú naše zrkadlo. Je jedno, či sú to dievčatá alebo chlapci. 

Myslíš si, že im ako spoločnosť ukazujeme ženské vzory, že dosť rozprávame o hrdinkách? Keď sa pozerám na svoje detstvo a nejaké školské projekty, tak dnes viem, že mi niečo takéto chýbalo. Vždy to bolo o tom, že Silvinka už vie uvariť kyslú polievku a ja ešte nie. 

Myslím, že to ide dobrým smerom. No ako som už spomínala, všetko sa odvíja od prostredia, v akom vyrastajú. Aj keď, príchodom do kolektívu iných detí prichádzajú i „cudzie“ vplyvy, ktoré nie sú vždy pozitívne. Ale aj to je dobré, lebo sa potom o tom dá diskutovať. Ja malú vediem k tomu, aby bola na to, že je dievča hrdá a bola si vedomá svojej sily a možností. O všetkom sa rozprávame maximálne otvorene a veľa spolu čítame. Mnohé si uvedomila napríklad pri knihe „Kvapky na kameni“, kedy ju šokovalo, ako ženy kedysi ťahali za kratší koniec. Zaujímala sa a pýtala. A to je podľa mňa kľúč, dať dievčatám informácie a správne vzory, aby o sebe nikdy nezačali pochybovať. Aby sa neriadili stereotypmi, ale tým, akým človekom chcú byť a čo chcú v živote dosiahnuť. Myslím, že sú na dobrej ceste.

Čo najradšej fotografuješ? 

Ľudí. Baví ma zachytávať ich charakter, emócie a nepatrné momenty, kedy ani netušia, akí sú krásni a aká energia z nich vyžaruje.

Aká si?

Vždy si pri takejto otázke spomeniem na jednu pani, ktorá bola aktérkou jednej „beauty zmenárne“, na ktorej som participovala v mojej prvej práci. Keď ju premenili zo šedej myšky na fakt super kočku a my sme ju všetci chválili, ona z toho  bola nesvoja. Vtedy povedala: „Zvláštne, ako sa človek celkom inak vníma oproti tomu, ako ho vníma okolie. Navonok vás ľudia vidia omnoho krajšími, ako sa vidíte vy sami v zrkadle. Naopak, naše vnútro a charakter považujeme za omnoho lepšie a krajšie, ako to vnímajú druhí.“ A tak to asi je. Často si neverím v schopnostiach, výzore, vedomostiach, no v tom, že som čestný, tolerantný a empatický človek mám jasno. Ale či je to skutočne tak, neviem. Lebo pohľad na seba zvonka a zvnútra je pokrivené zrkadlo. Rozhodne sa ma však dotýka charakter Bridget Jones, ktorá napriek veľkej snahe v živote narážala na prekážky, trápne situácie a ulietavala si na rôznych predstavách. A vedela si z toho robiť srandu. Moja mama mi vždy po každej mojej „Bridget“ historke s rehotom hovorí: “Janča, ty už napíš o týchto tvojich príhodách knihu!“. Na pár kapitol by to bolo…

Aká by si chcela byť?

Mňa to baví tak, ako to je. Byť sama sebou. Možno len vedieť viac povypínať autocenzúry. Byť asertívnejšia „salámistka“. A nemať také tie bezdôvodné pocity viny zo situácií, kedy ich nemáš prečo mať, ale máš. Ako keď ti niekto, kto bežne odpisuje, neodpíše, vidíš, že to čítal a tebe hneď stiahne žalúdok, že niečo nie je dobre. Že ty si asi urobila niečo… Alebo, ako keď si v obchode a chodí za tebou SBS-kár, akoby si kradla a po chvíli máš pocit, akoby si bola fakt zlodejka. Podivné iracionálne stavy pochybností o sebe samej… Toto eliminovať, posilniť sebalásku a som dokonalá ja.

Jani, ďakujem za tvoj čas, tvoje slová, pohľad na svet.

Gomboškinu tvorbu nájdete na jej ig profile tu:

https://www.instagram.com/g0mboska/

Ďakujem, že ma čítate. Ďakujem za milé správy. Spokojne ma zdieľajte, budem veľmi vďačná!

Ak máte pripomienky, čo by som mala zlepšiť, alebo aké témy by ste chceli čítať, budem rada, ak mi napíšete!

Ďakujem

V.