Ivka Gašparek

Ivku som spoznala vďaka môjmu Jakubovi a tiež aj vďaka Benjimu, z ktorého ma začal nesprávnym dvíhaním bolieť chrbát. Odkladala som to a pri každom mrnčaní mi Jakub povedal: „Už si volala Ivke?“ Voľáko som sa hanbila. Hneď po prvom stretnutí som vedela, že Ivka je človek. Taký človek, ktorého v živote chcete mať a ktorý sa tam náhodou ocitne. V pravý čas.

O pohybe, športe, živote a Ivke, našej krásnej fyzioterapeutke.

Čím si chcela byť, keď si bola malá?

Keď som bola malá, tak som chcela pracovať v podmorskom akváriu, byť akousi výskumníčkou, pracovať s delfínmi, zachraňovať ich. Delfíny, tie boli všade. Po celej detskej izbe, náramky, náušnice… Čo bolo s delfínom, to bolo dobré.

Aké bolo tvoje detstvo?

Detstvo som mala také, že by som ho nevymenila. Naša mamina bola strašne šialená (v dobrom) a adrenalínový tatino, ktorý bol ochotný s nami všeličo skúšať a všeličo nám dovolil. Čo sa týka športov, tak hocičo, čo by som povedala, tak by ma naučil. A vlastne ma aj všetko naučil. Mala som to v sebe a už som si len vyberala, čo chcem robiť. Vždy nám chcel dopriať. Mamina, tá bola totálne bláznivá, bola naša kamoška. Ráno za nami chodila do postele a s mončičákmi nám hrala divadlo, špagety sme testovali tak, že sme ich hádzali o stenu, lebo sme zisťovali, či sa prilepia a tatino bol zodpovedný, ten nás držal na uzde.

Nerozmaznávali nás, skôr nás viedli k tomu, teda aspoň ja to tak vnímam, že sme vedeli, že veci nie sú len tak, že majú nejakú cenu a musíme si ich nejakým spôsobom zaslúžiť. Aj sladkosti, neboli u nás nasypané len tak, zober si. Možno aj vďaka tomu dnes nemávam pocit, že si potrebujem kúpiť čokoládu. Keď počúvam, ako majú ľudia problémy so sladkým, tak ja tento problém nemám vďaka rodičom. Jasné mali sme sladkosti, ale bola to odmena.

Kedy si sa rozhodla venovať pohybu?

Od malička ma tatino viedol k športu. Brat bol alergik a musel odísť na dovolenku k moru, išla s ním mamina. My sme s tatinom ostali sami doma, zobral ma do obchodu, kúpil mi korčule a učil ma korčuľovať. Plávať som vedela ani neviem kedy, to som videla len na videách. Tatino lyžoval poloprofesionálne, takže aj to nás hneď učil, ledva sme vedeli chodiť. Potom tenis a potom cyklotriál. To sme začali s bratom trénovať, tatino nás chcel podporiť, založil v Trenčíne klub a chodievali sme aj na preteky. Z toho som mávala stresy. Vedela som, že nechcem šport robiť kvôli tomu, že trénujem na preteky. Keď bol cez víkend pretek, tak som rozmýšľala, čo by mi tak mohlo byť, aby som tam nemusela ísť. Nemám v sebe súťaživého ducha. Ešte som skúšala aj liezť. Keď som mala šestnásť, tatino prišiel s tým, že by som mohla mať vodičák na motorku. To som bola úplne hotová. Celý gympel som chodila do školy na motorke.

Ty si fyzioterapeutka, ako si sa k tejto profesii dostala?

Tým, že som chodila na cyklotriál, tak sa mi stávalo, že ma niečo bolelo. Teda skôr by som to povedala tak, že ma bolel chrbát … potom som si to začala vymýšľať. Mali sme rodinného fyzioterapeuta, mne sa jeho práca veľmi páčila, aj to ako komunikoval s ľuďmi a ako nám vedel vždy pomôcť. Tak som si vymýšľala, že ma niečo bolí, aby som za ním chodila a veľa som sa ho pýtala.

Najskôr som ale chcela byť psychologička. Robila som aj prijímačky ale povedala som si, že mala by som mať aj záchranný plán a to bola práve fyzioterapia. Na psychológiu ma nezobrali ale úplne bez problémov som sa dostala na fyzioterapiu. Chcela som tam byť rok a zas skúsiť psychológiu. Po troch mesiacoch na škole, sedela som v miestnosti, presne si ju pamätám, pozerala som sa do okna, zimomriavky mi prešli po tele a zistila som, že toto je to, čo som hľadala. Niekedy nad tou psychológiu rozmýšľam, že by som ju ešte išla študovať ale fyzioterapia mi neprišla do cesty náhodou.

S akými problémami za tebou ľudia najčastejšie chodia?

S rôznymi ale najčastejšie je to chrbát. Populácia viac sedí, už to nie je len pri raňajkách, obede a večeri. Ľudia sa málo hýbu a sedenie má veľký vplyv na chrbticu. Ten proces začína už v škole, posadania nás do lavice a už len trénujú ako dlho tam vydržíme sedieť. Na vysokej škole sedíš celý deň na prednáškach, prídeš do firmy, kde zas len celý deň sedíš, samozrejme nie všetci majú sedavú prácu. Ale ten výcvik od základnej školy je na niečo dobrý, lebo vydržať celý deň sedieť nie je len tak. Nemá to dobrý vplyv a nie len na chrbticu ale aj na orgány. Ja sa snažím tie problémy neriešiť len s tým, s čím prídu. Vidím prepojenie na čo všetko to má vplyv. Lebo to, že ťa bolí chrbát môže súvisieť aj s tým, že máš problémy s trávením.

Áno, to si spomínam, keď som k tebe prišla prvý raz, ukázala si mi ako správne dýchať a mne začalo zrazu veľmi dobre tráviť.

Správne dýchanie je úplne najviac.

Aké problémy najradšej riešiš?

Skoliózy, ale také poriadne. Je to prplačka robota, ľudia s tým žijú do konca života, musia vedieť prijať ten fakt. Buď si to dám zoperovať ale neznamená to, že nemusím nič robiť. Alebo si to nedám zoperovať, budem na sebe oveľa viac makať, ale dá sa pomôcť. Človek len musí byť pripravený na to, že toto cvičenie bude súčasťou môjho života. Mne nevadí, ak nie je robota vidieť po hodine, ktorú strávim s klientom. Ale keď sa obzriem po pol roku, vidím progres, človek dokáže robiť úplne iné veci ako predtým, zmenil sa jeho pohybový stereotyp, dýchanie, také komplexné vyžarovanie toho človeka. Vtedy mám aj slzy v očiach. Ja som iba desať percent, odovzdávam informácie a je to o tých ľuďoch, ako sa  k tomu postavia a čo s tými informácia urobia. Keď to funguje z mojej strany a aj zo strany toho klienta, tak je to taká chvíľa, kedy ma zaleje pocit šťastia. Je to veľmi zvláštny pocit. Nepoviem si, že vau si super, čo si dokázala s tým človekom. Uvedomujem si, čo všetko si ten človek musel prejsť, aby sa dostal do toho bodu a že to celé nebolo márne, že nerobím zbytočnú vec, že to má zmysel. Sú to také puzzle, ktoré do seba zapadnú a zrazu to všetko sedí.

Bývaš vyčerpaná?

Áno a často. Je to ale moja chyba. Neviem robiť na stodvadsať percent ani na sto a vôbec nie na osemdesiat. Ja viem robiť iba na tristo. Naozaj sa snažím a potom je jasné, že na sebe cítim vyčerpanie. Vtedy sa snažím nájsť si čas pre seba, dobiť si baterky. Vždy si predstavujem, že ten klient som ja. Hovorím si, že čo by som chcela dostať za tie peniaze, či by som bola spokojná. Stane sa, že niekomu neviem pomôcť, alebo je to niečo na čo si netrúfnem – to hneď odovzdám číslo na môjho manžela, ktorý viem, že to vyrieši.

Máš v rámci svojej práce nejaké sny?

Veľa. Chcela by som aby mali ľudia to uvedomenie, aby sa o seba starali, lebo viem, ako by im to mohlo pomôcť. Ak ich aj teraz niečo nebolí, ale aby mali krásnu starobu, aby sa nepocikávali a nemuseli si kupovať plienky. Dá sa veľa vecí vedomím prístupom odstrániť a uľahčiť si život. Môj sen je aby bolo všetkým ľuďom lepšie.

Keď kráčaš po ulici, tak si všímaš ako ľudia vyzerajú, ako sú zdeformovaní alebo to prehliadaš?

Ja už sa na ľudí neviem pozrieť inak ako z hľadiska fyzioterapie. Aj teraz ako tu sedíme, tak by som ti mohla rad radom rozprávať.

Ty sama sa veľa a často hýbeš?

Mohla by som sa viacej. Nie je to málo. Denne cvičím. Teraz najčastejšie behávam. Ale milujem spať, ležať vo voňavých perinách. Dávam si dni, kedy nič nerobím. Mala som aj bezšportové kaviarenské obdobie. Potom prišla práca, ktorá si vyžadovala aby som sa hýbala. Okrem toho všetkého mám perfektného manžela, ktorý mal tú trpezlivosť so mnou začať behávať a podržal ma v tých najťažších časoch. Teraz behávam aj štyridsať kilometrov.

Najradšej teda oddychuješ v posteli a mäkučkých perinách?

Strieda sa to, takto viem oddychovať len vtedy, keď viem, že ma nič nečaká, inak mám stres. Oddychujem športom. Lyžovanie milujem. Keby sa teraz môžem zbaliť, tak v momente sa odchádzam lyžovať.

Mnoho ľudí neverí, že sa nám do tela ukladajú nepríjemné zážitky, ktoré nám v tele spôsobujú bloky, vznikajú choroby. Ty máš na to aký pohľad?

Treba sa na to, ako aj na všetko iné, pozerať z dvoch strán. Aby to nevyznelo tak, že naše problémy sú len kvôli zlým zážitkom. Ono to môže a nemusí mať súvis. Môže to byť fyzické, máš dedičné poruchy. Ale je jasné, že sú psychické zážitky. Keď žijem v strachu, že čo bude, keď prídem domov, žijem s manželom, ktorý ma týra. Jasné, že sa to prejaví na dýchaní, postavení tela, ako človek vyzerá z čoho tie problémy potom vznikajú.

Telo je poprepájané. Psychika na nás vplýva, akurát niektorí ľudia sú menej citliví a niektorí viac. A tí citlivejší budú na ten problém oveľa skôr reagovať fyzicky. Tí necitliví majú v sebe akúsi obranu.

Aká Ivka si?

Šialená, bláznivá, slniečkárka. Viem byť smutná, unavená, nepríjemná, pravdovravná. Viem sa nasrať, vedia ma veci mrzieť. Keď som najedená a mám komfort, tak vidím všetko pozitívne. Keď začnem byť hladná, tak už to je horšie, dovtedy sa všetko dá.

Aká Ivka by si chcela byť?

Ja by som chcela byť taká aká som. Nechcem sa na nikoho hrať, páči sa mi ten vývoj. Páči sa mi aká som bola Ivka kedysi, aká som bola malá, na základnej, na strednej aj na vysokej. Stále sa mením a stále sa to niekam posúva a tá rozmanitosť, to všetko čo sa dokážem naučiť a kam ma to vie posunúť, to ma baví. Uvidím aká budem. Nechám sa prekvapiť.

Vďaka ti Ivka za tvoj čas, kamarátstvo a láskavú starostlivosť!

Ďakujem, že ma čítate. Ďakujem za milé správy. Spokojne ma zdieľajte, budem veľmi vďačná!

Ak máte pripomienky, čo by som mala zlepšiť, alebo aké témy by ste chceli čítať, budem rada, ak mi napíšete!

Ďakujem

V.