… sú veľké veci. Teda aspoň pre nás.

Minulý týždeň bol taký, že som mala meniny, herpes, kúpili sme si auto, mali mi trhať osmičky, ale kvôli herpesu netrhali ale teda hlavná vec bola, že sme si kúpili auto.

Ale pekne po poriadku, lebo som si začala písať denník. Aby som si viac pamätala ako mi je. A aby som sa v sebe vyznala. Aby som vedela kedy aká Viera som.

Inak, môj starý otec si písal denníky. Dni oddeľoval červeným a modrým perom. Keď bol ešte fit, mal tam napísané:

„Ráno som vstal, pozametal som okolo domu, išiel som do roboty. Keď som prišiel z roboty prišiel mi pomáhať Milan. Dačo sme porobili, aj sme si vypili. Potom bol večer, išiel som spať.“

… keď už bol na tom horšie písal takto:

„Ráno som vstal, išiel som do krčmy a celý deň som už nerobil nič.“

Mala som meniny a dostala som nový objektív. Taký starý helios. Jakub vie dávať darčeky. Vie ma potešiť. Hocičím. Mám rada svoje sviatky. Lebo vtedy som na seba akási lepšia. Pokojnejšie. Viac si dovolím. Ale tak myslím, že si dovolím, že sa nestresujem. Dovolím si byť. Ale tiež som si dovolila sama pre seba kúpiť tričko z organickej bavlny a už asi nebudem chcieť nosiť nič lepšie. Dobre ešte ľan!

Je to nejaký čas, čo som si na seba niečo kúpila. Lebo nič mi nie je treba. A toto tričko je také, že má certifikát, že ľudia, ktorí ho vyrobili, boli poriadne zaplatení. Čiže má príbeh. A vôbec v ňom nesmrdím. Používam prírodný deodorant a veru v takom háemkovom tričku za päť eur viem smrdkať hneď. Ale vynosím ho. Aj jedno aj druhé. Len v tom certifikovanom sa cítim lepšie. Ono tieto ekologicko-udržateľné kroky robím postupne. A tiež by nebolo veľmi udržateľné, ak by som veci, ktoré sa ešte dajú nosiť vyhodila len kvôli tomu, aby som si mohla kúpiť lepšie, kvalitnejšie, etickejšie. S láskou a rozumom.

No ale teda kúpili sme si aj auto. To teda nie je veľmi ekologický krok, ale vybalansujem to niekde inde. Autom po meste chodiť nebudeme (ak nerátame dnešný veľký nákup v Kauflande). Máme nohy, chodíme pešo alebo MHD. A ešte máme aj parádňacke bicykle. Okrem toho, všetci sú tu voľáki prchkí a nedočkaví. Všetci sa za niečím náhlia. Neviem, či už kupujú vianočné darčeky, alebo čo ich všetkých tak tlačí, ale keď je niekde tridsiatka, tak asi mám ísť tridsať nie? Ale teda v strese z ostatných som išla štyridsať.

Naše prvé auto. To je veľká vec. Volá sa Napoleon. Cítili sme to s ním a snáď to bude aj on s nami. Áno, my sme takí, že veríme pocitom a intuícii. Prvý večer, keď som ho šoférovala po prázdnej Bratislave, mi to pekne krásne tri razy za sebou zdochlo na Račianskom mýte! A nikto netrúbil, lebo sme si stihli nalepiť Z ako začiatočník a Baby on board ako dávaj pozor, možno práve podávam chrumku, preto idem tak pomaly. Ale píšem to preto, lebo je v poriadku, ak to aj zdochne. Šoférovanie ja taká vec, kedy musí byť človek veľmi ostražitý, ohľaduplný, predvídavý, odvážny. A asi aj vyzretý. A potom je to všetko o cviku. Viem, že mám v okolí kamarátov a kamarátky, ktoré sa boja šoférovať, lebo toto alebo tamto, alebo hento tamto, alebo hento tamto s týmto. Ani ja som dnes nešla prvú jazdu do Kauflandu, lebo som sa bála, že sú tam rampy a nebudem vedieť dobre zastať. Sú tam rampy, ale nemusíte nič stláčať, proste vás to pustí.

Najviac samotnému šoférovi pomôže dôvera, ktorú mu prejavia iní. Tí najbližší. Keďže pracujem s deťmi a chválim pri každom cikaní a kakaní, som zvyknutá. Takže Jakupko pri každom pohýnaní, každom kruháči, každom odbočovaní, každom parkovaní počúva:

„Výborne si to zvládol.“

„Si šikovník.“

„Som na teba veľmi hrdá.“

Inak s kúpou auta sa mi otvorila minulosť vo mne. Občas som mala trošku výčitky, že veď toto ma mal môj otec naučiť a nenaučil ma. Myslím také tie auto- spojkové veci. Na druhú stranu, nedávno sme so psychologičkou rozoberali, čo ma môj otec naučil.

Chodím ku psychologičke a je to radosť. Taká tá, že sa proste starám o seba. Rovnakú radosť mi robí aj to, že som konečne našla zubára a riešim si aj zdravotné veci, ktoré sú viditeľné. Ale tá duša. Lieči sa. Trvá to dlhšie. Ale vraj rastiem. Aj sa tak cítim.

Nedávno sa ma moja mama spýtala, že načo ja vôbec chodím k tej psychologičke. Bolo to akurát po sedení, z ktorého som odchádzala tak, že som si poskakovala. A je mi jedno, čo si o mne kto myslel. Moje telo to tak chcelo. A ja mu dôverujem.

Samozrejme sme sa pochytili, lebo máme na život iný pohľad. A to nás v istom momente začalo rozdeľovať. A aj preto som k tej psychologičke začala chodiť.

Ale rozprávame sa o mne. O všetkých zraneniach.

Takto. Budem teraz veľmi úprimná.

Môj otec nás bil. A bolelo to. Aj fyzicky aj psychicky.

Deti sa nemajú biť. Nikto sa nemá biť. Absolútne odmietam akékoľvek fyzické násilie.

A bolí to aj teraz, keď to píšem.

Lebo nikdy sa mi nikto za škaredosti neospravedlnil. Nikdy mi nikto nepovedal, že spravil chybu.

Dokonca sa diali také veci, že keď sme dostali a prišla ku nám návšteva, bola to téma number one, že niečo sme vyviedli, tak sme dostali, tak hahaha teraz máme modriny po nohách a ešte sme ich aj ukazovali.

Otrasné zľahčovanie.

Ja mám veľmi dobrú pamäť. Niekedy by som ju takú dobrú ani nechcela mať. Toto by som si nechcela pamätať.

A preto teraz nechodím domov, tam kde som vyrástla. Lebo mi to nerobí psychicky dobre. A lebo doma je už niekde inde, než doma.

Ale s tým autom mi prišlo, že veď ja by som tam možno aj chcela ísť. Zapáliť sviečky na všechsvätých. Predstavovala som si krásny slnečný jesenný deň, ako ideme na Michalkovú zapáliť sviečku starej mame, ktorú som nikdy nepoznala. Ideme cez les a za nami sa víria zafarbené listy. Alebo ako ideme do Klokoča a zapálime sviečku starému otcovi, s ktorým sme mali veľmi smiešny vzťah. A popri tom Jakubovi poviem, že tuto vedľa sú pochovaní vojaci. A ešte som si predstavovala aj to, ako pôjdeme na cintorín na Kriváň a pekne krásne mi to v tom veľkom kopci zdochne. A že si tam podebatím so starkou.

Ale nakoniec sme v Kauflande kúpili chryzantému a budeme páliť sviečky doma. Pustíme si rozprávku CoCo a budeme spomínať inak. Po našom.

A raz, keď si vyliečim dušu, pôjdem tam, kde som vyrástla.

A možno si to aj sama odšoférujem.

Venované všetkým prvošoférovom,

a venované všetkým ľuďom, ktorých bolí duša- dá sa liečiť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *