Tamara Stohlová

… je prvou političkou, s ktorou som sa stretla na káve, ktorú sme si obe zobrali do našich pohárov, ktoré poctivo nosíme v batohoch. Neprišla ani na limuzíne a ani iným drahým autom. Prišla emhádečkou. V obyčajnom oblečení. Rozprávali sme sa o všetkom možnom. Veľa o tom, ako sme vnímali naše mamy, keď sme rástli a ako ich vnímame aj teraz, keď sme dorástli.

Veľmi si prosím viac žien v politike, takých ako je Tamara.

Múdra, svoja, so psíkom, s bicyklom a hlavne s názorom.

Čím si chcela byť, keď si bola malá?

V detstve som chcela byť archeologička. Milovala som v škole dejepis a páčila sa mi predstava spojiť to s dobrodružstvom hľadania minulosti v teréne. Rodičia mi ale povedali, že sa tým neuživím. Vymýšľali pre mňa kompromisnú alternatívu, až navrhli, že keď mám tak rada históriu môžem byť reštaurátorka. Vychádzali zo svojich skúseností a chceli mi dobre, ale nadlho ma to naučilo rozhodovať sa v životných otázkach veľmi racionálne.

Nefungovalo to. Išla som študovať informatiku, lebo veď IT je budúcnosť. Nebavilo ma to, tak som šla na manažment, kde študoval môj brat a vyzeralo to ako praktický odbor. Nakoniec som vyštudovala v zahraničí. Síce to nebola téma, ktorá by ma nejako extra bavila, ale kvalitné akademické prostredie mi otvorilo obzory. Ale bol to len začiatok a trvalo veľmi dlho, kým som sa našla v práci, ktorú dnes milujem

Aké bolo tvoje detstvo?

Úprimne na svoje detstvo nemám veľmi dobré spomienky. Možno je to taká danosť, že si primárne pamätáme to zlé, neviem. Materiálne mi nič nechýbalo, aj rodičovskú lásku som mala, ale chýbala nám domáca pohoda. Všetky vzťahy v rodine sú dôležité, nie len tie medzi rodičom a dieťaťom. Pre mňa je to jeden zo základných pilierov akejkoľvek rodiny a šťastného detstva.

Na druhej strane sú to dnes najmä spomienky. Som vďačná za to, kým dnes som, aj keď to občas nie je ľahké. Všetky skúsenosti nás formujú a vždy sa tým procesom môžeme niečo naučiť.

Ako si sa dostala k politike?

Bola to zhoda náhod. K prvej práci v zákulisí politiky pred takmer štyrmi rokmi som sa dostala vďaka predchádzajúcemu zamestnaniu. Vlastne od svojej prvej poriadnej práce mi vždy dvere otvorili referencie za odvedenú robotu. Úprimne som nemala ambíciu ísť do politiky, hoci som bola občiansky aktívna. Ale keď prišla príležitosť pracovať pre slušných ľudí, ktorí chceli meniť veci k lepšiemu, hovorila som si, že túto šancu nemôžem premárniť. Dostať sa do tohto prostredia vďaka schopnostiam či dobrým výsledkom je veľmi ťažké. Najdôležitejším artiklom je dôvera. Keď ju do mňa bol niekto ochotný vložiť, povedala som si, že to je príležitosť, ktorá prichádza raz za život.

A ako si sa dostala k zeleným témam?

Rok po tom, ako som prišla pracovať pre stranu SPOLU do nej vstúpil ekológ Erik Baláž. Hľadal k sebe niekoho na spoluprácu, pretože zelené krídlo sme v tom čase len začínali budovať. Srandovné je, že som sa s ním prvýkrát stretla vďaka Sokratovmu inštitútu, čo je doplnkové vzdelávanie pre sociálnych inovátorov. Bol tam lektor, ja študentka. Na Sokratovom som stretla ohromné množstvo inšpiratívnych ľudí a zhodou okolností aj Jura Hipša, v tom čase riaditeľa organizácie Živica, ktorá Sokratov inštitút založila. Práve Juro sa stal po skončení predvolebnej koalície s Progresívnym Slovenskom predsedom našej strany SPOLU.

Medzičasom sme pred eurovoľbami s Erikom pribrali do partie Miša Wiezika, ekológa, ktorý je dnes europoslancom. Super partia ľudí, s ktorou sa mi výborne pracuje. Aj keď to po prehratých voľbách nie je vôbec ľahké. Ak by sme ako koalícia získali o 900 hlasov viac, aj ja sama by som dnes sedela v poslaneckých laviciach. Človek si možno pri sledovaní súčasnej vlády povie, že hádam je to tak lepšie. Ja si to dnes nemyslím. Mimo parlamentu nie je toľko príležitostí na aktivity so zásadným dopadom, jednoducho nemáme tú kompetenciu. Je mi to ľúto, pretože som už dlhšie nastavená urobiť pre zmenu, ktorú potrebujeme maximum.

Čo je tvojou najväčšou ambíciou v rámci tvojej práce?

Ambícií, opatrení a zmien, ktoré by som chcela dosiahnuť je veľa. Všetko to spadá pod nosnú myšlienku. Chcela by som na Slovensku zmeniť vnímanie témy životného prostredia. Nikdy to  nebolo stredobodom pozornosti, lebo sme nevedeli, ako zásadne sa nás to týka. Dnes to už vieme, ale medzi ľudí sa to ešte nedostalo a tým pádom ani do politiky. Ochranu životného prostredia treba brať doslovne. Ako ochranu prostredia, ktoré potrebujeme na náš život. Životné prostredie nám čistí vodu, vzduch, tvorí pôdu, z ktorej máme potravu. Klíma ovplyvňuje všetko, ekosystémy dodávajú stabilitu všetkých kolobehov na Zemi.

Životné prostredie je ako naše externé zdravie. Chcela by som dosiahnuť,  aby sme toto chápali, aby sme sa cítili súčasťou všetkého života na planéte a aby sme sa podľa toho správali. Potom je šanca, aby z toho aj v politike bola zásadná téma a aby sa dosiahla skutočná udržateľná a systémová zmena.

Keby si môžeš najviac na svete zasnívať, ako by si riešila klimatickú krízu na Slovensku?

Veľmi by som chcela, aby sme klimatickú krízu videli ako príležitosť na kvalitnejší a spokojnejší život. Pretože presne tak to je. Uvediem príklad. Riešenie klimatickej krízy ide ruka v ruke s riešením znečistenia ovzdušia – najväčšieho zabijaku v rámci životného prostredia. Ročne kvôli zlému ovzdušiu umrie predčasne viac ľudí ako v dôsledku automobilových nehôd aj pitia alkoholu dokopy. Ak zmeníme postoj k doprave, vyčistí sa nám ovzdušie v mestách. Ak prejdeme na obnoviteľné zdroje energie, vyčistí sa nám ovzdušie na vidieku. Ochránime klímu, okamžite z toho benefituje naše zdravie a zároveň odstránime kus neistoty, zlepšia sa nám vyhliadky do budúcnosti.

Podobne je to aj v iných témach. Masívna spotreba nám už dávno neprináša šťastie. Ak máme uspokojené základne potreby, materiálnymi vecami v živote spokojnosť už nedosiahneme. Naše životné štýly sú ale nastavené na materiálne zabezpečovanie a neostáva nám pritom priestor na ostatné nutné zložky – rodinný život, tvorbu sociálnych vzťahov, budovanie komunity, pohyb či pobyt v prírode. Ani pracovné miesta spojené s problémami klimatickej krízy nevedú práve k pocitu naplnenosti v živote – práca vo fabrike za pásom či v predajni za pokladňou. V porovnaní s tým možnosti, ktoré nám ponúka riešenie klimatickej krízy, majú potenciál ľudí zmysluplne napĺňať a umožniť im sebarealizáciu – napríklad práca v prírodnom turizme, zdravom poľnohospodárstve, pri starostlivosti o seniorov, ktorých dnes neoprávnene staviame na okraj spoločnosti, alebo v rámci kvalitnejšieho vzdelávania detí aj dospelých. V mojich odvážnych predstavách sa zmeny súčasného, pre mnohých mizerného, statusu quo nebojíme a nové možnosti vítame.

Čo ty sama robíš, aby si žila ekologicky-udržateľne?

Všeobecne najmä znižujem spotrebu – to je základ, ktorý mne osobne veľmi vyhovuje aj povahovo. Nenakupovanie a minimalizmus ma oslobodili. Ruka v ruke s tým ide minimalizovanie odpadu a spotreby energií. Veľká téma je pre mňa rastlinná strava, ale priznám, že vegánka som prioritne z etických dôvodov, environmentálne sa pridali až neskôr. Chránim prírodu a venujem sa aj ekologickému poľnohospodárstvu.

Ale úprimne, dnes už oveľa viac riešim systémové zmeny. Sama som totiž narazila na hranice, keď moja snaha o individuálny životný štýl s čo najmenším dopadom bola neúnosná. Udržateľnosť treba vnímať v celej šírke významu – udržateľný životný štýl musí byť aj pre nás samotných udržateľný. Práve pre tieto vlastné skúsenosti, ako aj pochopenie, že jednotlivec v zle nastavenom systéme zmení málo, som išla do politiky pracovať na veľkých riešeniach.

Individuálna snaha má ale samozrejme zmysel. Ten najväčší je v tom, že človek, ktorý sa snaží žiť udržateľnejšie ide príkladom. A navyše už prijal fakt, že žijeme v dobe ekologického kolapsu, s ktorým nutne musíme niečo spraviť. Zmena sa deje na politickej úrovni, ale tlak a hlas prichádza zdola, od voličov.

Mne prídeš ako veľká správňačka, taký novodobý typ političky. Je náročné presadzovať sa v tomto svete plnom mužov, ktorí potrebujú najviac riešiť svoje egá? 

Úprimne som si dlho myslela, že sa ma to netýka. Potom som prvýkrát pocítila, že ak raz budem chcieť deti, ako politička mám zjavne na výber medzi dvoma možnosťami – nerobiť si svoju prácu dobre alebo byť zlá matka. No ďakujem pekne. Stretávam sa tiež s tým, že aj tí osvietenejší muži zľahčujú potrebu mať zastúpenú skúsenosť žien pri dôležitých udalostiach. Akoby pri rozhodovaní už nebolo treba ženy, ak sú zastúpení osvietení muži. Ale v skutočnosti žiaden muž, ktorý túto tému skutočne pochopil, s týmto prístupom nemôže súhlasiť.

No a samozrejmosťou sú v slovenskej politike žiaľ aj úplne hlúpe obťažovanie a narážky. S týmto sa stretávam žiaľ občas aj pri komunikácii s médiami. Je to veľmi nepríjemné. Ja som vždy nervózna, ak mám podať nejaký výkon, k niečomu sa vyjadriť, pretože cítim veľkú zodpovednosť. No a keď mi predtým niekto nevhodným spôsobom začne komentovať výzor, ten stres to len prehĺbi. Vďaka tomu mám pocit, že političky na Slovensku aj z tohto pohľadu majú ťažšiu prácu ako politici.

Ako najradšej oddychuješ?

Milujem pohyb, milujem prírodu a milujem zvieratá. Ideálny oddych je preto ísť s mojím psom Brutom na túru do prírody. Veľmi rada tiež rozoberám najrôznejšie témy, diskutujem, cvičím si hlavu. K tomu prirodzene patrí čítanie. Úplný vypínač je pre mňa hranie videohier. Ponorím sa do sveta fantázie a aspoň chvíľu riešim inú realitu. Je to taká moja vianočno-novoročná tradícia, raz za rok, keď sa život trochu spomalí a aj toho voľna je trochu viac.

Aká Tamara si?

Som veľmi principiálna, hodnotovo založená, empatická a racionálna. Náročná k sebe aj k ostatným. Odvážna aj neistá. Zraniteľná, ale bojovná. Spoľahlivá a spontánna. Myslím, že mám povahu plnú kontrastov. Nie vždy je to príjemné byť v mojej hlave. Mám však šťastie na podporu vo svojom okolí, bez nej by som nebola kým som.

A akou by si chcela byť? 

Potrebujem si viac veriť a prestať sa neustále spochybňovať. Báť sa menej ľudí. Vedieť budovať pevné a dlhodobé vzťahy. Byť lepšou kamarátkou. Vedieť vypnúť a starať sa o všetky aspekty, ktoré pre naplnený život potrebujem. Nemať všetko pod kontrolou a trochu viac nechať veci plynúť. Prestať toľko prežívať zlé veci, ale zároveň nestratiť motiváciu ich riešiť.

Ďakujem, že ma čítate. Ďakujem za milé správy. Spokojne ma zdieľajte, budem veľmi vďačná!

Písané inšpirácie sme tu dlho nemali, postupne sa k nim vrátime.

Zatiaľ sledujte môj IG účet. Nájdete tam krásne #livestremovéinšpirácie.

Opatrujte sa v zdraví, mentálnom aj fyzickom.

Ďakujem

S láskou V.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *