Alžbeta Vrzgula
Bebu poznám zo školy. Z tej vysokej školy. Vnímala som ju ako niekoho, kto je veľmi múdry a rozvážny. A ešte aj robí divadlo. Potom ma oslovila na jeden projekt, kde sa mi splnil sen a na javisku som mohla hrať, spievať, tancovať a hrať na husliach. A nebol to muzikál. Bol to Foklore not war. Náš milovaný.
Beba je pre mňa umelkyňa, bijúca sa za kultúru. Je ženou a prostredníctvom divadla otvára témy, ktoré sú vážne a sú s nami.
O nej a kultúre.
Čím si chcela byť, keď si bola malá?
Určite som chcela byť detektívka, špiónka. Chcela som byť aj spisovateľka, potom speváčka. V poslednom čase si hovorím, že prečo som nedala na svojho otca a nestala som sa notárkou. Lebo ako mi raz povedal: „Dáš jeden štempeľ a máš zarobené.“
Aké bolo tvoje detstvo?
Moje detstvo bolo v poriadku, nemám sa na čo sťažovať. Podľa mňa je klišé, keď ľudia hovoria, že „moje detstvo bolo krásne“. Aj keď si úplne najmenší človek a máš sa veľmi fajn, vždy ťa niečo trápi. Lebo to je v ľudskej povahe. Nemôže ti byť iba dobre, vždy je niečo, nad čím si môžeš lámať hlavu.
Ale detstvo som mala pestré. Rodičia sa mi veľmi veľa venovali. To je obrovská hodnota, ktorú mi odovzdali.
Ako si sa dostala k tomu, že robíš divadlo?
Keď som bola ešte na ZŠ, tak mi rodičia hľadali popri škole nejaké krúžky. Chodila som na spev, na literárno-dramatický krúžok, na hudobný nástroj, plávanie… Ja som bola také to dieťa, ktoré ma veľa krúžkov a potom sa z toho „vybralo“. Teda najviac ma bavil spev a dramatický. Na dramatickom sme robili princípom spoločnej tvorby, vychádzali sme z improvizácii a hier, čiže sme boli vtiahnutí do kreatívneho procesu. Uvedomila som si, že ma nebaví byť videná a že v tom možno ani nie som taká dobrá. Viac ma baví všetko vymýšľať, hľadať významy. Tak som sa dostala k tým zákulisným pozíciám.
Ako by si vysvetlila ľuďom pojem nezávislé divadlo?
Začnem tak obšírnejšie. Sledujem ako sa vyvíja debata o zriaďovanej a nezriaďovanej kultúre… Fakt je, že my „nezávislí“ sme absolútne závislí od toho ako fungujú fondy, akí ľudia sedia v komisiách, či tam je nejaká politická objednávka alebo to naozaj posudzujú odborníci, či je tam naozaj férová súťaž na projekty. Nezávislí sú podľa mňa práve tí, ktorí dostanú rozpočet, budovu a môžu si robiť čo chcú. Je to vec optiky. Začala som viac používať výraz nezriaďované divadlo ako nezávislé. Samozrejme ten pojem nezávislý znamená, že si môžeš robiť čo chceš – obsahovo. Môžeš si vybrať témy, spolupracovníkov, môžeš si vybrať formu, podobu, výtvarno, miesto. Môžeš si vybrať v rámci svojich budgetových možností.
A čo je to teda to nezriaďované nezávislé divadlo. Je to divadlo, ktoré robia profesionáli, nie sú to amatérske, ochotnícke divadlá. Sú to ľudia, ktorí umenie vyštudovali, alebo ktorí sa mu dlhodobo venujú. Výsledný tvar je rovnocenný, plnohodnotný, len za ním diváci nechodia do budov divadelných inštitúcií, ktoré poznajú dlhé roky, ale musia ho hľadať niekedy v pivnici, v galérii, v nejakom halovom priestore… Prináša to výzvy aj pre samotného diváka, odhodlanie a zvedavosť. Nie je to niečo kam si prinesieš nové šaty a dáš si nový účes. Je to ale miesto, ktoré dokáže rýchlejšie reagovať na aktuálne témy, vie a chce ich zobrazovať nekonvenčným spôsobom.
Čo všetko je tvoja práca v nezriaďovanom, nezávislom divadle?
Ja sa vnímam ako autorka textov a režisérka. Toto je moja primárna pozícia. Zároveň sa človek nevyhne organizačno – produkčným úlohám. Pri každom projekte si aj jeho riaditeľom. Nemáš tam šéfa, ktorý rozdistribuuje úlohy a ty plníš len ten svoj segment. Ako autor celého projektu naň dozeráš od začiatku do konca.
Čo je pre teba pri tvorbe najkrajšie?
Keďže tvorba má viacero fáz, každá z nich prinesie niečo, čo je najkrajšie. Samotné hľadanie, keď som sama so sebou, rozmýšľam na témou, formou. Zrazu to začne do seba zapadať, dáva to logiku, je to pre mňa vzrušujúce. To je jeden zo zázrakov.
Potom je radosť, keď vyskladám tím a vidím, ako po nejakom čase skúšania vznikne kolektív. To je obrovská hodnota, keď vidím, že sa radi stretávame. Keď sa potom mesiac nehrá a máme sa stretnúť zas, musím rátať s tým, že potrebujeme aspoň polhodinu na to, aby sme sa porozprávali ako sa máme.
A potom je radosť, keď sa naše spoločné dielo dostáva pred diváka a divák na to reaguje. Nemyslím iba to, aby nám ľudia tlieskali a chválili nás. Keď vidím, že sme človeka oslovili, že vzniklo napätie, je tam pozornosť, koncentrácia, vzniká funkčný vzťah medzi javiskom a hľadiskom. To je tiež jedna z radostí.
A naopak, čo je najťažšie?
Najťažšie je dostať sa na spoločnú úroveň motivácie voči téme. Pre mňa je veľmi dôležité, aby ľudia vnímali danú tému tak živo, ako ju vnímam ja. Zároveň je ťažké sa nespochybňovať. Udržať balans. Zabezpečiť, aby v procese fungovala ochota, zvedavosť a obetavosť. Niekedy je ťažké, udržať na jednej strane kamarátske a na druhej strane profesionálne – pracovné vzťahy.
Ako by podľa teba vyzerala ideálna kultúra na Slovensku?
Tento názor som si sformulovala už pred časom a stále na ňom trvám. Slovensko by strašne potrebovalo, aby spoločnosť a naschvál nehovorím diváci, lebo diváci sú iba malý výsek zo spoločnosti. Keby v tej spoločnosti mali diváci väčší zástoj a zároveň aby tí diváci mali názor. Aby vedeli, čo chcú od umenia. Aby si uvedomovali aké schopnosti a akú spoločenskú funkciu umenie môže plniť. Lebo umenie, v jeho rôznych formách, je pre mňa najmä zrkadlenie spoločnosti a toho, čo žijeme. Môže vyvolávať otázky, môže nás konfrontovať s nespravodlivosťou, niečím zlým, alebo naopak ukazovať niečo inšpiratívne. Takže tá sila je obrovská. Častokrát sa topíme v absolútne nezmyselných, konvenčne spracovaných textoch, ktoré nemajú dotyk so súčasnosťou. Robíme ich len preto, že je to známy titul, robíme ich v dobových kostýmoch, robíme ich bez presahu a robíme ich bez názoru na súčasnosť. A tomuto ja nerozumiem. Myslím si, že je to plytvanie.
Samozrejme mohla by som hovoriť o peniazoch, áno sú treba.Priestor, voľnosť, možnosti, dotyk so zahraničím, to je tiež veľmi dôležité. Myslím si, že toto všetko by prišlo, ak by bol splnený prvý stupeň a síce, že umenie je súčasťou každodenného života ľudí a ľudia naňho majú nároky, majú názor a sú naňho zvedaví.
Čo by v dnešných časoch potrebovala kultúrna obec počuť od ministerky kultúry?
Nepotrebujeme, aby sme sa tvárili ako neformálni kamoši. Potrebujeme profesionalitu, zorientovanosť v segmente, potrebujeme vecnú a jasnú debatu, potrebujeme víziu, potrebujeme kultúrnu politiku a kultúrnu stratégiu. Toto sú úplné základy. Sú to často ideové veci – nedajú sa dať do tabuľky, nie sú viditeľné a teda pre niektorých akoby ani neboli. Potrebujeme byť – v tomto čase turbulentných zmien – informovaní a tiež rešpektovaní v spoločnosti. A aj na to má vplyv Ministerstvo kultúry.
Aká Beba si?
Hm. Pojmem to ako otázku o identite. Určite na sebe vnímam, že mám niekoľko identít. Som súčasťou rodiny, som dcéra, sestra, vnučka, manželka. Mám pracovné prostredie, kde mám zas iné úlohy a zas som iná. Častokrát rozmýšľam o tom, akou Alžbetou chcem byť a snažím sa konfrontovať s tou predstavou, ambíciou. Pracovať na sebe, na svojich zlých stránkach, napríklad na svojej netrpezlivosti.
Aká by si chcela byť?
Chcela by som byť nebojácna.
Vďaka ti Bebč, za tvoj čas, názory a tvoju múdrosť.
Ďakujem, že ma čítate. Ďakujem za milé správy. Spokojne ma zdieľajte, budem veľmi vďačná!
Ak máte pripomienky, čo by som mala zlepšiť, alebo aké témy by ste chceli čítať, budem rada, ak mi napíšete!
Ďakujem
V.